Centrálne banky ich zavádzajú s cieľom motivovať komerčné banky, aby svoju prebytočnú likviditu poskytovali ďalej do reálnej ekonomiky vo forme lacných úverov, čo by malo podporiť ekonomický rast a aj odraz inflácie. Na prvý pohľad to vyzerá ako rozumné riešenie. Skrýva však mnohé nezamýšľané negatívne dopady spôsobujúce, že dobrý úmysel má presne opačný efekt. Najnovšie na to upozornila aj centrálna banka centrálnych bánk - teda Banka pre medzinárodné zúčtovanie.
Gro problému spočíva v tom, že komerčné banky nemôžu v plnej miere preniesť záporné sadzby na klientov. Tí majú totiž možnosť obrátiť sa banke chrbtom v podobe výberu hotovosti. Znižuje to čisté úrokové výnosy bánk pri poklese trhových úrokových sadzieb, za ktoré banky ďalej požičiavajú prostredníctvom úverov. Ďalším obrovským mínusom pre banky pri nízkych či negatívnych sadzbách je zníženie príjmov z dlhopisových portfólií. Podkopanie ziskovosti bánk cez de facto daň negatívnych sadzieb ohrozuje ich finančnú stabilitu, čo má spravidla negatívny dopad na ekonomický rast.
Dôkazom toho je aj evidencia, že veľmi negatívne úrokové sadzby vedú k narušeniu fungovania peňažných trhov, k redukcii likvidity na dlhopisových trhoch a namiesto očakávania zvýšenia úverovania reálnej ekonomiky naopak vedú k jeho poklesu. Najmä preto, že banky by mohli byť nútené pre udržanie si ziskovosti paradoxne zvyšovať úverové sadzby, čo potvrdzuje ostatný príklad Dánska či Švajčiarska, kde záporné sadzby centrálnych bánk navyše nepomohli ani k rastu úverovania, práve naopak. Ak sa teda negatívne sadzby nepretavia do nižších úverov pre domácnosti a firmy, strácajú akúkoľvek pridanú hodnotu. Zostávajú výlučne negatíva.
Politika negatívnych sadzieb zvyšuje volatilitu trhov pri raste obáv o zdravie bánk, čo vidieť práve v dnešných časoch. Ak turbulencie budú pretrvávať dlhšie prostredníctvom spätnej reflexivity, môžu podmyť ekonomický sentiment, čo povedie len k obmedzeniu spotreby domácnosti a investičnej aktivity firiem. Úverovanie tak bude sotva podporené. Zároveň sa v časoch takejto nervozity zhoršujú ekonomický výhľady a klesajú inflačné očakávania, čo spôsobuje pokles strmosti výnosovej krivky. Ide o ďalšiu dýku do chrbta bankového sektora, ktorý sa tradične refinancuje lacnejšími kratšími zdrojmi a peniaze požičiava za vyššie sadzby odvodené od dlhšieho konca výnosovej kriky. Kompresia tohto rozdielu znova negatívne dopadá na ziskovosť bánk.
V takto vystresovanom prostredí vznikajú otázniky nad kvalitou úverového portfólia bánk. Od toho je len krok k otázne dostatočnej kapitálovej primeranosti. Bankové ústavy sú následne vnímané ako rizikovejšie subjekty, čo môže viesť k tomu, že napriek zavedeniu negatívnych sadzieb si banky budú požičiavať na trhu za vyššie sadzby, ako nedávno signalizovala panika na trhu kontingentných konvertibilných dlhopisov. Bankové ústavy môžu tento jav preniesť aj na klientov.
Ukazuje sa tak, že negatívne sadzby sú nebezpečným experimentom, ktorý môže priniesť nezamýšľané negatívne dôsledky prevyšujúce ich prínosy. Liek sa stane otravou. Je potrebné trikrát merať predtým, ako centrálne banky opäť useknú sadzby nadol.