Tou prvou dilemou je voľba medzi vysokým tempom rastu HDP a vysokými výnosmi z kapitálu. Čínske autority pracovali tradične s cieľovým rastom ekonomiky, ktorý bol stanovovaný na základe, aj u nás z komunizmu známych, päťročníc. V najnovšej, v poradí už trinástej, päťročnici, ktorá bola predstavená len nedávno, minulý rok, vláda stanovila plán zdvojnásobiť veľkosť ekonomiky a disponibilného príjmu na hlavu do roku 2020 v porovnaní s úrovňou roku 2010. Tento nepochybne ambiciózny plán znamená priemerné ročné tempo rastu okolo 6,5 percenta. Bude to ťažko dosiahnuteľné vzhľadom na slabé externé prostredie, kde sa celý západný svet borí so štrukturálne pomalým rastom. Obrovským protivetrom pre Čínu je demografická zmena, kde od tohto roku začne klesať počet ľudí v produktívnom veku ako aj vysoké zadlženie korporátneho sektora a výrobná nadkapacita. Splnenie plánu by znamenalo, že investície v pomere k HDP by sa museli udržať na relatívne vysokých úrovniach, čo bude znamenať nízku produktivitu kapitálu ajeho nízku návratnosť. V skutku, ak by Čína mala rovnakú efektivitu využitia kapitálu, ako na začiatku milénia až do obdobia tesne pred krízou, pre splnenie plánu by stačil pomer investícií k HDP na úrovni 24 percent namiesto terajších stratosferických takmer 45 percent.
Druhou dilemou je rozhodovanie sa medzi šokovým poklesom nadbytočných kapacít a len pozvoľným tempom ich prispôsobenia sa novej ekonomickej realite. Vysoké vládne investície za účelom podpory rastu v pokrízovom období viedli k vytvoreniu obrovských nadkapacít vo výrobe. Ich najviac presvedčivým dôkazom je pokles cien výrobcov, ktorý trvá už 47 mesiacov bez náznakov zmeny v nasledujúcich mesiacoch pri poklese deflátora HDP 12 mesiacov v sérii. Vládni lídri si tieto problémy uvedomujú, no nie je celkom jasné, či si vyberú možnosť rýchleho prispôsobenia sa alebo len graduálne tempo. Vzhľadom k nadmerným a pomerne neefektívnym investíciám financovaným z dlhu by prvá možnosť znamenala výrazný rast nesplácaných úverov so všetkými negatívami s tým spojenými vrátane rizika sociálnej nestability pre rast nezamestnanosti. Druhá možnosť sa rovná pokračovaniu deflačných tlakov, ktoré sa môžu ešte viac zakoreniť a viesť k povestnej deflačnej špirále.
Treťou dilemou je rozhodovanie sa medzi ďalším uvoľnením menovej politiky a snahou o stabilizáciu kurzu juanu na devízových trhoch. V dôsledku klesajúcej produktivity dochádzalo k spomaľovaniu rastu podnikových investícií, čo len zvyšovalo protivetry pomalého rastu čínskej ekonomiky. To spolu s pretrvávajúcimi deflačnými tlakmi znamenalo výrazne pribrzdenie nominálneho rastu HDP. Centrálna banka reagovala uvoľnením menovej politiky cez zníženie úrokových sadzieb aj povinných minimálnych rezerv bankového sektora. No viedlo to k ďalším problémom- ako zvládnuť známu trilemu flexibilného devízového kurzu, otvoreného toku kapitálu a kontroly domácich úrokových sadzieb, respektíve nezávislej menovej politiky. Prostredie nízkych výnosov z kapitálu a klesajúci úrokový diferenciál voči dolárových aktívam totiž znamenal rast tlakov na únik kapitálu z ekonomiky a tlakom na oslabovanie sa juanu, čo destabilizovalo ekonomický sentiment vo svete a spätne vytváralo riziká aj v Číne. Na zmiernenie týchto tlakov sa v lete minulého roka centrálna banka rozhodla zaviesť nový režim devízového kurzu, ktorého cieľom je udržovať stabilnú menu voči košu mien a nie voči doláru samotnému. Zintenzívnenie odtoku kapitálu začiatkom roka však obnovilo kurzový problém. Takže stabilný juan, vyššie sadzby a pomalší rast ekonomiky alebo jeho výraznejšie oslabovanie?
Celkovo možno očakávať akúsi vybalansovanú strednú cestu u každej zo spomínaných dilem. Teda rast bude stále robustný, ale bude spomaľovať pričom návratnosť kapitálu nebude nijako hviezdna nízka. Deflačné tlaky budú pretrvávať a odstraňovanie nadkapacít bude beh na dlhé trate. A menová politika sa bude postupne uvoľňovať a s ňou aj kurz juanu opatrne klesať v dôsledku odlevu kapitálu. Teda žiadna katastrofa, ale ani príliš dobrá správa pre zvyšok sveta.