Úvahy o spoplatnení vysokoškolského štúdia otriasajú už dosť dlho nielen akademickou pôdou. O jeho prínose či neprínose pre slovenské vysoké školy a únosnosti či neúnosnosti pre slovenské rodiny diskutujú takmer všetci. Argumentom za býva zvyčajne nepriaznivá situácia vo financovaní vysokých škôl štátom; argumentom proti neružová finančná situácia väčšiny rodín súčasných študentov a nedostatočne vybudovaná študentská sociálna sieť.
Takmer vôbec alebo len veľmi málo sa však spomína úloha a zodpovednosť štátu za vzdelávanie svojich občanov. Po zmene režimu sa vnímala ako kontraproduktívna a náš systém vzdelávania ako prežitý. V súčasnosti sa pokladá za kontraproduktívnu najmä pre očakávaný vstup Slovenska do Európskej únie. Euronadšenci rátajú s tým, že migrovať sa nebude len za prácou, ale aj za vzdelaním. Ak teda študentom nebudú vyhovovať naše školy -- pre nekvalitu, finančnú náročnosť či pre iné dôvody, môžu študovať tam, kde sa im to bude zdať lepšie.
To je celkom logická úvaha. Lenže logický je aj argument, že ten, kto učí, odovzdáva svoje vedomosti, čas, energiu, jednoducho, poskytuje službu. A za služby sa všade na svete platí. Buď priamo, alebo prostredníctvom toho, kto si službu objednáva. Inými slovami, ak napríklad rodič chce, aby sa jeho dieťa vzdelávalo vo väčšom rozsahu, než aký poskytuje škola, musí mu nájsť učiteľa, ktorému za učenie musí zaplatiť. Podobný postoj, teda postoj objednávateľov vzdelania pre svojich občanov, ktorí naň vyčlenia príslušnú sumu, sa očakáva aj od predstaviteľov štátu. S nevzdelanými občanmi, prípadne len s občanmi, ktorí nemajú vyššiu ako základnú školu, totiž sotva zabezpečia jeho prosperitu. Zároveň zrejme nemôžu rátať ani s tým, že ak sa mladí budú učiť v zahraničí, prídu svoje vedomosti uplatniť domov, kde navyše hrozí, že budú zhodnotené s podstatne menším ziskom. A už vôbec v takomto prípade nemôžu (či nemali by) ani po vstupe do EÚ sľubovať občanom zníženie nezamestnanosti. Lebo ak boli kedysi naši občania pre zahraničie atraktívni pre svoje vedomosti, aj v súčasnosti platí, že čím nižšie vzdelanie, tým menšia šanca na trhu práce kdekoľvek vo svete.
Odôvodňovanie školného predpokladom vyššej kvality vyučovania, ktorá sa má dosiahnuť tým, že platiaci študenti prinútia učiteľov kvalitnejšie učiť, je tiež sporné. Nielenže pripúšťa, že s kvalitou rezortu nie je všetko v poriadku a pripomína voľakedajšie varovanie štandardných vysokých škôl, ktoré brojili proti vzniku rôznych mestských univerzít nezaručujúcich kvalitu vzdelávania. Nepriamo upozorňuje, že skvalitnenie spoplatnením by bolo možné, len ak by sa kvalita vyučujúcich merala počtom poslucháčov zapísaných na ich predmety alebo navštevujúcich ich prednášky. A to by bez skúmania príčiny návštevnosti bolo irelevantné.
Nevyhnutnosť spoplatniť vysokoškolské štúdium však má nepochybne lapidárnejšiu príčinu. Štát na vzdelávanie študentov peniaze v potrebnom množstve nemá, respektíve nedá, pretože ich potrebuje na čosi iné. A tak si občania, ako napokon nielen v školstve a vo vzdelávaní, ale aj v zdravotníctve a sociálnej oblasti majú pomôcť najmä sami.
StoryEditor