Centrálne banky v rozvinutých ekonomikách v posledných rokoch vcelku bezúspešne bojujú s veľmi nízkou mierou inflácie, ak nie rovno s defláciou. V priebehu prvého polroku 2015 medziročná miera inflácie aspoň nakrátko klesla pod nulu v eurozóne, USA, v Spojenom kráľovstve, alebo vo Švédsku. V Japonsku sa infláciu nedarí držať okolo 2% ani napriek rozsiahlemu programu kvantitatívneho uvoľňovania Bank of Japan. K pomerne extrémnemu výkyvu miery inflácie smerom nadol v posledných mesiacoch podstatnou mierou prispieva prepad cien komodít na svetových trhoch. Niektoré ekonomiky (najmä eurozóna) stále bojujú s cyklickým útlmom v dôsledku svetovej finančnej krízy a následnej dlhovej krízy, čo je ďalší dezinflačný faktor.
Klesajúca miera inflácie spotrebiteľských cien je však aj štrukturálnym trendom, ktorý je v rozvinutých ekonomikách prítomný už štvrtú dekádu. Na grafe vidíme, že najsilnejšia vlna poklesu miery inflácie v rozvinutých ekonomikách sa prejavila v 80-tych rokoch 20. storočia, čo súviselo s odznením negatívnych efektov ropných šokov. Nikdy potom sa výkyvy cien ropy nepremietli do spotrebiteľskej inflácie v takej miere, ako to bolo v 70-tych rokoch. Po prechodnom zvýšení miera inflácie pokračovala v dlhodobom poklese od začiatku 90-tych rokov.
GRAF: Vývoj medziročnej miery inflácie (CPI) v rozvinutých ekonomikách a rastúci podiel emerging ekonomík na svetovom HDP
Zdroj: MMF, World Economic Outlook Database April 2015
Obdobie 90-tych rokov bolo špecifické z dvoch pohľadov: čoraz viac centrálnych bánk nasleduje precedens z Nového Zélandu a zavádza inflačné cielenie, zároveň dochádza k prudkému nástupu rozvíjajúcich sa a rozvojových krajín (v tomto komentári ich pre zjednodušenie budeme ďalej označovať ako „emerging“) na svetovú scénu. V roku 1992 dosahoval podiel týchto krajín na svetovom HDP 16,7%, dnes je to už takmer 40%. Keďže rýchlo rástol aj export emerging ekonomík (v rokoch 1990 – 2014 o 443%), trhy v rozvinutých ekonomikách boli postupne zaplavované relatívne lacnejšou produkciou, čo intuitívne vytvára tlak na pokles cenovej hladiny.
Mohli by sme sa sporiť, či je dlhodobo klesajúca miera inflácie vo vyspelých ekonomikách dôsledkom inflačného cielenia, rastu podielu emerging ekonomík na globálnej produkcii a obchode, alebo aktuálne dôsledok cyklických a trhových fluktuácií. Relevantný dezinflačný vplyv rastu produkcie a exportu emerging ekonomík však potvrdzujú aj viaceré vedecké štúdie, aj keď tie sa väčšinou obmedzujú na skúmanie rastúceho vplyvu Číny. V zásade je pokračujúci rýchlejší rast produkcie a exportu emerging ekonomík ďalším veterným mlynom (alebo, ak chcete, exogénnym faktorom), s ktorým musia centrálne banky bojovať v snahe o zvýšenie extrémne nízkej miery inflácie.