Nulové úrokové sadzby vo väčšine z ekonomicky vyspelých krajín nás budú sprevádzať zrejme dlhšie, než by ktokoľvek čakal. Zdá sa, že centrálne banky sa chystajú nasledovať príklad Bank of Japan, ktorá udržiava svoju referenčnú sadzbu pod 1% už dve dekády. Slabý rast Japonska sprevádzaný neustálym balansovaním na hrane deflácie však zároveň ukazuje, že efekt takto dlhodobo extrémne uvoľnenej menovej politiky je prinajlepšom pochybný.
V poslednom roku je azda hlavnou témou finančného trhu divergencia menovej politiky najväčších svetových centrálnych bánk. Kým rétorika Bank of Japan a ECB neustále priživuje špekulácie o ďalších menových stimuloch, americký FED a Bank of England hovoria o blížiacom sa sprísnení menovej politiky v podobe zvýšenia kľúčových úrokových sadzieb a postupného znižovania svojich nafúknutých bilancií z čias kvantitatívneho uvoľňovania.
Že to ale s rastom úrokových sadzieb nebude také horúce ukázalo posledné zasadnutie FED. V zápisnici je doslova uvedené, že podľa väčšiny členov FOMC (kľúčový rozhodovací orgán menovej politiky FED) podmienky na sprísnenie menovej politiky už boli splnené, prípadne budú splnené do konca tohto roka. Pripomeňme, že aktuálna miera nezamestnanosti v USA (5,1%) korešponduje s oficiálnymi odhadmi plnej (udržateľnej) zamestnanosti v USA. FED však nekonal a nezvýšil sadzby ani v situácii, kedy trh práce indikuje riziko prehrievania ekonomiky. Kombinácia stavu plnej zamestnanosti a extrémne uvoľnenej menovej politiky jednoducho nie je konzistentná z akéhokoľvek uhla pohľadu. V podobnej situácii sa v súčasnosti nachádza aj Spojené kráľovstvo, kde miera nezamestnanosti v treťom štvrťroku klesla na 5,4%.
Najsilnejším argumentom centrálnych bánk je veľmi nízka miera inflácie, ktorá si teoreticky vyžaduje uvoľnenú menovú politiku. Miera inflácie je však pod silným vplyvom faktorov mimo pôsobnosti centrálnych bánk. Dlhodobým trendom vo vyspelých ekonomikách je napríklad nahrádzanie domácej produkcie lacnejším importom z rozvíjajúcich sa ekonomík, čo znamená automatický dezinflačný tlak. Strmý pád cien ropy a ďalších priemyselných komodít v poslednom roku azda netreba detailnejšie rozvádzať.
Predlžovanie obdobia nulových úrokových sadzieb je nielen čudné, ale nesie so sebou viacero rizík. Za prvé, centrálne banky signalizujú svoju nedôveru v udržateľný ekonomický rast a zneisťujú ekonomické subjekty. Za druhé, centrálne banky signalizujú nízku očakávanú mieru inflácie, ktorá má potenciál sa preniesť do inflačných očakávaní ostatných ekonomických subjektov. Za tretie, platené úroky sú nákladovou položkou firiem a ak sú dlhodobo nízke, môžu sa preniesť do poklesu spotrebiteľských cien (centrálna banka tak v režime inflačného cielenia bojuje sama proti sebe). Existuje tiež riziko, že dlhodobo nízke úrokové sadzby stimulujú investície s pochybnou návratnosťou, ktoré by sa za iných okolností nerealizovali a hrozí tak vznik bublín v niektorých sektoroch (aj keď táto námietka je v istom rozpore s bodom č. 1)
Za n-té, reakčná schopnosť menovej politiky na prípadné ekonomické šoky je pri dlhodobo nízkych úrokových sadzbách výrazne asymetrická. Inak povedané, sprísniť menovú politiku v prípade pozitívneho šoku by bola momentálne asi najjednoduchšia vec na svete. Ako by však centrálne banky mohli zmysluplne podporiť ekonomiku v prípade realizácie negatívneho scenára a potreby anticyklickej monetárnej expanzie? Nevedno. Samotní centrálni bankári priznávajú klesajúci hraničný efekt kvantitatívneho uvoľňovania. Zostáva len možnosť poklesu úrokov hlboko pod nulu, avšak jej efekty sú v podstate neprebádanou oblasťou.
Problém neúčinnosti nulových úrokových sadzieb v súčasnosti spočíva aj v tom, že k tomuto novému normálu postupne konverguje čoraz viac centrálnych bánk. Na dosiahnutie aspoň krátkodobej výhody (oslabenie vlastnej meny) voči ostatným je tak nevyhnutné podnikať čoraz extrémnejšie kroky (viď negatívne sadzby ECB a vo Švédsku). Príklad Japonska však dokazuje, že aj extrémne kroky menovej politiky sa míňajú účinkom, ak proti nim stojí dostatočný počet protichodne pôsobiacich exogénnych faktorov (t. j. činiteľov mimo pôsobnosti centrálnej banky).