Mnohí ekonómovia majú rovnaký názor na zlato ako Warren Buffett: „Zlato sa ťaží niekde v Afrike, či inde. Potom sa roztaví, vykope sa ďalšia diera, opäť sa do nej pochová, a platia sa ľudia, ktorí okolo neho stoja a strážia ho. Zlato nemá žiadny úžitok. Každý, kto sa na to pozerá z Marsu sa neveriacky musí škrabať po hlave“. Ešte horšie sa vníma bitcoin, ktorého cena za posledný rok vzrástla 100-násobne, čím vykazuje známky obrovskej bubliny. Predstava, že virtuálna mena sa ťaží na počítačoch, je smiešna. Kupuje sa drahý hardware a míňa sa množstvo elektrickej energie iba na to, aby sa vypočítal nejaký stále komplikovanejší matematický vzorec, ktorý dá vzniknúť bitcoinu. Zlato či bitcoin sa môžu pre mnohých javiť ako iracionálna voľba.
Kedysi dávno, keď ešte fungoval výmenný obchod, ľudia zistili, ako obmedzujúce je robiť barter. Čoskoro však objavili peniaze, a zistili ako užitočný výmenný prostriedok to je. Prirodzene dospeli ku komodite, ktorá je deliteľná, vzácna a zameniteľná, čím sa stalo zlato peniazmi. Neskôr vznikli papierové peniaze, ktoré boli zmenkou na tento kov. Zlato sa pri rastúcej moci štátu v 20. storočí z pojmu peniaze vytratilo. Politici nás presvedčili, že papierové peniaze sú pre nás výhodnejšie.
To je postavené na domnienke, že platenie je kľúčová funkcia peňazí. Nie je to ale tak. Kedysi nevlastnili ľudia peniaze iba preto, aby niečo vymenili, ale vlastnili ich ako uchovateľa hodnôt. Keď celý rok na poli tvrdo pracovali a zvýšilo im obilie, predali ho za zlato, čím získali rezervu. Rezervu, za ktorú si mohli v prípade potreby kúpiť nové pracovné nástroje, v prípade hladu jedlo, či odkázať ho svojim deťom. Takto sa z peňazí stal kapitál.
Peniaze a kapitál sú však odlišné veci. Zistili to aj vlastníci zlata, keď sa v 16. storočí do Španielska valil obrovský zlatý poklad z Južnej Ameriky. Hordy zlata ale nezväčšili celkové bohatstvo, naopak spôsobili mizériu. Všetci, ktorí držali svoj kapitál v drahých kovoch pocítili obrovskú infláciu. Čím viac zlata bolo, tým menšiu cenu malo a tým viac vzrástli ceny ostatných tovarov. Tí, ktorí držali v zlate svoje úspory, o ne rýchlo prišli. Kapitál, ktorý bol nahromadený v malom množstve zlata sa iba rozlial do veľkého množstva zlata. Nové zlato tak redistribuovalo existujúci kapitál v rámci spoločnosti.
Nové peniaze v podobe zámorského zlata neobrali sporiteľov iba o ich kapitál, ale spôsobili umelý ekonomický boom. Ľudia prisudzujúci zlatu starú hodnotu si mysleli, že sú bohatší. To im dalo falošnú ilúziu toho, že môžu míňať viac ako boli zvyknutí. Začali likvidovať svoj nahromadený kapitál. Keď však zistili, ako ich dobehla inflácia, uvedomili si, že prejedli svoje úspory. Vznikla depresia.
Takýto príbeh inflačných zlatých peňazí sa opakoval pár krát v histórii, vždy pri tom, ako sa objavilo nové ložisko zlata. To dokázalo zvýšiť jeho ponuku, no iba o pár percent, a nič dramatické sa pre ekonomiku nestalo. Dnes však stojíme pred oveľa masívnejším rozširovaním množstva peňazí po celom svete, keď sa pri rôznych kvantitatívnych uvoľňovania zdvojnásobuje v priebehu rokov, a čím ďalej, tým rýchlejšie. Kapitál uchovávaný v peniazoch sa ničí tak rýchlo ako nikdy predtým. Je paradoxné, že práve toto je cieľom QE – premeniť úspory na spotrebu. Spraviť svet konzumnejším.
Nemôžeme sa tak čudovať, že každý komu je hodnota jeho kapitálu drahá, sa snaží nájsť spôsob, ako ho ochrániť. Ľudia inštinktívne hľadajú alternatívne peniaze, ktoré majú potenciál udržať si hodnotu. Vo svete, kde vláda pomocou centrálnej banky má za cieľ zničiť úspory, je to racionálny krok.
Áno, zlato alebo bitcoiny by nemali zmysel vo svete, kde by sme mali fixnú peňažnú zásobu. Kde by ľudia verili tomu, že hodnota eura bude rovnaká aj o 100 rokov. Odkedy ale politici zoštátnili tvorbu peňazí, kapitál sa neustále presúva od sporiteľov k tlačiarom peňazí. Ochrana pred týmto systémom je dôvod, prečo ľudia budú vždy hľadať alternatívu. A tá nie je nikdy zadarmo.