Moje úvahy o globálnej ekonomike sa často kryjú s tým, ako o nej premýšľa pán Michael Pettis, ktorý pôsobí ako profesor financií na Peking University 's Guanghua School of Management. Ten nedávno prišiel s reflexiou svojich dlhodobejších predikcií pre globálnu ekonomiku, ktoré zverejnil niekedy pred dvoma rokmi. Rýchlo sa nám blíži ročné obdobie, kedy sa vedľa radostí a starostí s Vianocami objavuje rad predpovedí vývoja v budúcom roku (alebo ešte dlhšie). Spojme teda príjemné s užitočným a na onú reflexiu sa spolu pozrime.
Pettis tvrdí, že posledná kríza bola vo svojom jadre dôsledkom globálnych nerovnováh v úsporách a to najmä (i) nerovnováh medzi USA a Čínou a (ii) nerovnováh v rámci Európy. Dôsledkom súčasného vývoja týchto nerovnováh sú aj spomínané predikcie, z ktorých niektoré už v dobe ich vzniku značne vybočovali z vtedajšieho (a i z dnešného) stredného prúdu. Podľa nich krajiny BRIC nikdy nedosiahli významnejšieho odtrhnutia sa od vyspelých ekonomík a vo chvíli, keď dôjde k vyschnutiu prílivu likvidity, budú rozvíjajúce sa trhy trpieť. Tu netreba dlho rozoberať, že najmä posledné mesiace toto z veľkej časti potvrdzujú.
Ťažisko úvah sa potom nevyhnutne točí hlavne okolo Číny. Čínsky dlh bude podľa ekonóma rýchlo rásť, spotreba bude v pomere k HDP ďalej klesať. Rast čínskej ekonomiky prudko spomalí a na konci tohto desaťročia sa dostane až na úroveň 3% (!). Tento pokles rastu sa prejaví najmä na investíciách a teda aj na dopyte po nepotravinových komoditách. Peking potom bude v rámci reforiem do troch rokov vážne zvažovať veľkú privatizáciu. Prečo taký pesimizmus?
Pettis poukazuje na to, že ak má znateľne rásť podiel spotreby na HDP a Čína má zároveň ďalej dosahovať rastu ekonomiky vo výške 6 - 7%, musí spotreba nevyhnutne rásť o cca 10 - 11% ročne. Konštatuje, že skĺbiť tieto dve očakávania (stále relatívne rýchly rast ekonomiky a ešte rýchlejší rast spotreby tak, aby došlo k toľko potrebnému "rebalancovaniu) bude dosť zložité (a máloktorý čínsky optimista vysvetľuje, ako by k tomu malo dôjsť).
Číne sa totiž tohto tempa rastu spotreby nedarilo dosiahnuť ani v najsilnejších rokoch, keď ona sama i svetová ekonomika rástli oveľa rýchlejšie ako teraz. Súčasná politika pritom "systematicky presúva zdroje od domácností a dotuje s nimi rast". Ak by malo dôjsť k obratu, musel by prísť prudký rast miezd, zvýšenie sadzieb u sporiacich účtov a posilnenie kurzu jüanu. Tento doping je ale v ekonomickom jadre fungovania súčasného systému. Jeho opustenie hrozí kolapsom a "kompromisom" by tak bola podpora dopytu posledným možným spôsobom, teda dlhom.
| Redakcia Patria Online ďalej odporúča:
MMF varuje pred stavom rakúskych bánk |
Vyššie uvedený odsek predstavuje ucelene vysvetlený čínsky problém a jeho vnútorná konzistencia by nás mohla viesť až k tomu, že krajinu čaká neodvratný kolaps. Pettis ale tiež poukazuje na to, že na udržanie sociálnej stability Čína ani nepotrebuje rast HDP vo výške 7, či dokonca ani 6%. Pre ľudí je totiž rozhodujúci rast ich príjmov a ten môže pri prechode na novú rovnováhu prevyšovať rast HDP. Práve rast príjmov domácností (nie HDP) vo výške 6 - 7% zabezpečí, že sa do cca 10 rokov príjmy zdvojnásobia a to je v súlade so stanovenými cieľmi a stabilitou. HDP pritom môže rásť znateľne nižším tempom.
Ak by som teda mal zhrnúť ekonómove úvahy o Číne, mohol by som povedať nasledovné: Nesnažte sa (aj pre udržanie sociálnej stability) o udržanie relatívne vysokého rastu, pretože výsledkom bude kríza, pravdepodobne dlhová. Dosiahnite nižšieho rastu s rastúcim podielom spotreby a príjmov domácností na HDP, ten zaistí stabilitu ekonomickú i sociálnu.
Ekonóm pred dvoma rokmi tvrdil, že politická situácia v Európe sa bude rýchlo zhoršovať a tradičné strany sa postupne dostanú na okraj, alebo sa budú radikalizovať. Španielsko a možno aj ďalšie krajiny (vrátane Talianska, ale nie Francúzsko) budú donútené opustiť eurozónu a reštrukturalizovať svoje dlhy s veľkými stratami pre ich držiteľov. Nemecko bude ďalej tvrdohlavo odmietať to, že by malo niesť časť nákladov, ktoré zmeny v eurozóne zo sebou nesú. Odvetné kroky zo strany deficitných krajín potom budú mať za následok pokles jeho rastu k nule, či dokonca do záporných čísel. V USA porastie protekcionizmus a nezamestnanosť sa bude ešte niekoľko rokov držať na vysokých úrovniach.
Doterajší vývoj v Európe je evidentne znateľne miernejší ako popísané očakávania, podľa mňa najmä kvôli krokom ECB. Pri reštrukturalizácii a odchodov z eurozóny ekonóm zmieňuje, že si je nimi stále pomerne istý, len sa posunuli do budúcnosti. Ešte pár rokov tak budú krajiny na periférii niesť plnú ťažobu zmien, zatiaľ čo "Nemecko ich bude z ústrania poúčať". Vo chvíli, kedy krajiny na periférii euro opustia, ťarcha zmien sa presunie na neho. Z histórie je pritom podľa ekonóma zrejmé, že v podobných prípadoch nakoniec nesú väčšinu nákladov krajiny s prebytkami a nie tie s deficitmi.
Ako som už naznačil v texte, pôvab týchto úvah je v tom, že sú vnútorne konzistentné (tj. nehapruje v nich nejaký významný faktor). A odvíjajú sa od kľúčových nerovnováh svetovej ekonomiky, ktoré sú nám často natoľko na očiach, že ich už ani nevidíme a ignorujeme ich. To je presne recept na krízu - tie nie sú vyvolané nejakými skrytými príčinami, ale tým, čo máme dennodenne na očiach a po čase to tak začneme považovať za štandard, aj keď ide o niečo veľmi rizikového. Z hľadiska "známych" rizík potom bude svetová ekonomika najmä o Číne a Európe. Trhy majú na ďalší vývoj optimistickejší názor ako je vyššie uvedené a to najmä v Európe.