Nadpis by mohol zvádzať k dojmu, že dnes povolíme opraty najfilozofickejším úvahám, ale nebude to tak. Rád by som naopak využil jednu z posledných analýz od Natixis, ktorá preteká grafmi, a použil ju na vykreslenie obrazu toho, v akom ekonomickom svete dnes vlastne podľa mňa žijeme. Cieľom by malo ale byť tiež poskytnutie objektívneho konkrétneho rozmeru mnohých pojmov a tém, o ktorých sa veľa hovorí, niekedy ale predsa len nemáme tak presný obrázok o tom, o čom je vlastne reč.
Prvý z nasledujúcej štvorky grafov ukazuje asi najkontroverznejší rys súčasnej svetovej ekonomiky. Ide o výšku monetárnej bázy vo svete. Teda výšku "základných" peňazí - obeživa a rezerv, ktoré držia banky v banke centrálnej (ktoré sa aj napriek všetkým komentárom na CNBC a spol. nemenia v závislosti na tom, ako moc banky chcú požičiavať). Táto báza tvorí základ ponuky peňazí v ekonomike, v bankovom systéme je potom táto ponuka rozšírená na širšie peniaze zahŕňajúce najmä vklady. Z grafu jasne vidíme, že báza dlhodobo rastie (v pomere k produktu a v dolárové výške), počas krízy bol rast prudký, po nej zvoľnil.
To má asi nevyhnutne za následok vlnu špekulácií o nezodpovednosti centrálnych bánk, nutnosti prejsť na zlatý štandard, apod. Tieto úvahy ale poväčšinou ignorujú to, že rast ponuky bázy reaguje na to, ako sa vyvíja dopyt po peniazoch a schopnosť systému tvoriť ony širšie peniaze. Môže to byť šokujúce, ale s ohľadom na tieto dva faktory je zrovna tak namieste baviť sa o tom, že rast bázy nie je dostatočný. A v neposlednom rade je z grafu jasne viditeľné, že báza rástla celosvetovo. Znateľne aj dlhé roky pred krízou. Vysokú infláciu to nevyvolalo, maximálne to v posledných rokoch spoluúčinkovalo na hypotekárne bubliny.
Rozdelenie pohybu bázy na jednotlivé regióny je v druhom grafe prvého stĺpca. Najväčším šampiónom je, čo sa týka pomeru bázy k nominálnemu produktu, Japonsko (cca 45%), Spojené štáty sú na tom teraz zhruba rovnako ako Veľká Británia (cca 22%), eurozóna už nejakú dobu tento pomer znižuje a práve u nej je namieste uvažovať o tom, tu nejde o chybu. Porovnaním prvého a druhého grafu potom zistíme zaujímavý fakt: Báza je vo svete asi na 26 - 27% produktu, zatiaľ čo toľko kritizovaný Fed ju v USA "dostal" na oných cca 22%. Ide samozrejme o trochu haprujúce porovnávanie, ktoré ale do určitej miery ukazuje, že zase k takej divočine v USA nedochádza. Mimochodom zaujímavé je to, že monetárne injekcie v Číne, hoci nezanedbateľné, úvahy o upadajúcom systému nevyvolávajú a pritom ide o v jadre stále nutne direktívnu ekonomiku.
Grafy druhého stĺpca sú dlhové - prvý ukazuje vývoj dlhu súkromného sektora, druhý vývoj celkového dlhu vo svete. Z oboch je zrejmé ako prudký predkrízový rast dlhu, tak pokrízové oddlženie. To sa už v USA zrejme stabilizovalo. V ideálnom prípade teraz poskytne priestor pre väčšiu spotrebu súkromného sektora, avšak bez toho, aby začal ďalší rast dlhu na neudržateľné úrovne. Prvý graf by mal tiež jasne ukázať, že to ani zďaleka neboli vždy vlády, kto bol pri svojom zadlžovaní nezodpovedný. Tie na seba často po kríze vzali dlhy súkromného sektora. Niekedy a niekde ale boli už predtým zaťažené nám známym uvažovaním typu "vládne dlhy sa vlastne splácať nemusia a zdroje vždy sú".
Je asi prirodzené, že po vývoji zobrazenom v oboch grafoch teraz panuje všeobecná averzia k dlhu a tvorí tak protipól k jeho zneužívaniu. Mali by sme si ale uvedomiť, že tu plne platí ono príslovie o "zlatej strednej ceste". Onen predkrízový rast dlhu môžeme totiž vnímať ako zúfalý pokus o nájdenie a "vysanie" posledných zvyškov dopytu vo svete. Nesmieme totiž zabúdať na to, že aby vznikol dlh, musia vzniknúť úspory a kritika dlhu je zároveň kritikou toho, že časť sveta príliš sporí (a druhá bola ochotná im ich úspory prejesť). Keby bola spotreba vo svete lepšie rozprestretá (neboli by tu tak vyhranené strediska úspor a konzumu), nevzniklo by toľko dlhu. Ale to som zabrúsil do svojej teórie oniospotreby a onioinvestícií.
Prvý z nasledujúcej dvojky je na rozdiel od predchádzajúcich trochu zanedbávaný, ale neprávom. Zobrazuje vývoj produktivity práce vo svete a vývoj reálnych miezd. Jasne vidíme neustále sa rozširujúcej nožnice, ktoré znamenajú jediné: Mzdy nerastú tak rýchlo, aby to zodpovedalo rastu produktivity, takže stále viac z generovaných príjmov ide smerom k ziskom firiem. Príčinou bude rad faktorov počnúc konkurenčným tlakom práce z rozvíjajúcich sa ekonomík, cez produkčnú medzeru až po robotizáciu. Investori by si mali byť vedomí toho, že výsledný rastúci podiel ziskov na celkových príjmoch je jedným z hlavných ťahúňov rastu cien akcií v posledných rokoch (ale tiež tlmičom rastu, pretože tlmí spotrebu). Inak povedané, tento graf napriek mediálnej masáži vysvetľuje vývoj na akciových trhoch v posledných rokoch oveľa viac, než graf prvý popisujúci správanie centrálnych bánk (pozri aj "nadopované" akcie).
V poslednom grafe je potom téma už niekoľko rokov intenzívne preberaná a v podstate sumarizujúca. Vývoj celosvetovej inflácie ukazuje dlhodobý pokles ako na celkovej, tak na jadrovej báze. Onen zdanlivo obludný rast monetárnej bázy tak skutočne predstavuje iba polovicu obrázku, druhou je vývoj dopytu po peniazoch a inflácia je dôkazom toho, že k prehnanému rastu peňažnej ponuky na agregátnej úrovni nedochádza. Okrem iného aj kvôli vývoju popísanom v predposlednom grafe - mzdové tlaky kritickým faktorom nie sú.
Samozrejme môžeme tvrdiť, že inflácia sa z trhu tovaru a služieb preniesla na trh investičných aktív. To už je téma rýdzo investorská a priebežne sa jej venujem, takže ju z dnešných úvah vynechám. Natixis v analýze pracujúci s týmito grafmi dochádza k záveru, že inflácia síce neporastie, ale svet vstupuje do bublinovej éry permanentne nízkych sadzieb a vysokých valuácií aktív od akcií až po nehnuteľnosti. Podľa mňa tento scenár nejde vylúčiť, ale nakoniec sa ukáže, že Natixis je príliš pesimistický rovnako, ako keď predtým hovoril o hrozbe inflácie a monetizácii vládnych dlhov.