Demokracia spočíva v skutočnej možnosti voliť. Gréckemu ľudu však bola počas tamojšej krízy možnosť vybrať si upretá. Podstatnú zodpovednosť za to nesie Európska únia a predovšetkým Medzinárodný menový fond.
Grécko dostalo na výber z dvoch neúprosných možností: odísť bez financovania z eurozóny, alebo zostať a dostať podporu za cenu ďalších úsporných krokov. Grécku ale mala byť predložená ešte tretia možnosť: odísť od eura, ale so štedrým financovaním.
Táto možnosť sa mala dostať na stôl s vedomím, že Grécko má všeobecnejšie politické dôvody zostať v eurozóne. Hoci odchod z menovej únie by mal značné výhody, niesol by so sebou aj výrazné náklady.
K výhodám by patrila masívna devalvácia, ktorá by v kedysi svižne rastúcej ekonomike obnovila istú dynamiku. Cena za odchod by ale bola desivá. Musela by skrachovať vláda, banky by prišli na mizinu a vláde i bankám by trvalo roky, kým by opäť získali dôveru finančných trhov. Úrokové sadzby by teda nadlho zostali vysoké, čo by podrážalo snahy o oživenie rastu. Prekvapuje snáď, že grécka vláda pred takou hrôzou cúvla a zvolila "bezpečnú" možnosť fiškálnej prísnosti?
Tá voľba ale vôbec nemusí byť bezpečná. Je to skôr, slovami T. S. Eliota, "desivá odvaha podľahnúť okamihu..." Grécko sa teraz bude musieť lopotiť s úsporami a dúfať, že podnietiť oživenie v nejakej vzdialenej budúcnosti pomôže "interná devalvácia," deflácia miezd a cien.
Ponúknuť tretiu možnosť odchodu mohol jedine MMF. Grécku malo byť povedané, že môže siahnuť po výhodách devalvácie a medzinárodné spoločenstvo sa zároveň pričiní o minimalizáciu sprievodných nákladov. Presné podmienky odchodu Grécka z eurozóny - dohodnutej trojkou (MMF, Európska komisia a Európska centrálna banka) a gréckymi orgánmi - by určite zahrnuli dojednané zníženie gréckych dlhov, ako aj stratégiu rekapitalizácie bankovej sústavy s cieľom minimalizovať neistotu, utrpenie a rozvrat.
Napriek tomu by náklady boli značné, takže by MMF musel ponúknuť štedré financovanie, ktoré by pokrylo dovozné nároky krajiny, povedzme na dva roky, a zároveň by zabezpečilo likviditu pre zvládnutie prechodu na novú menu. Samozrejme že tým by sa ešte zvýšila už dnes veľká expozícia MMF voči Grécku; išlo by ale o prínosný kompromis, pretože by predložil stratégiu, ktorá by mala oveľa lepšie šance uspieť.
Existuje ale stratégia, ktorá v snahe oživiť grécku ekonomiku mohla uspieť? Veď vo všetkých scenároch vývoja bude Grécko musieť hospodáriť s primárnym prebytkom a uskutočniť štrukturálne reformy, ktoré premenia jeho ekonomiku. Mnohí pritom trvajú na tom, že to sa nestane, pretože Grécko sa jednoducho odmieta zmeniť.
Takéto hodnotenia však prehliadajú priebeh posledných niekoľkých rokov, počas ktorých jedna vláda za druhou zaviedli niektoré pomerne radikálne opatrenia na upevnenie gréckeho fiškálneho postavenia a zoštíhlenia mzdových nákladov verejného sektora. Navyše skeptici prehliadajú fakt, že stimuly na uskutočnenie štrukturálnych reforiem sú sčasti endogénne.
Veď bez devalvácie a vyhliadky na odpustenie dlhu reformy iba vyvolávajú viac krátkodobej deprivácie, nie menej.
Dôvod, prečo ponuka asistovaného odchodu Grécka od eura nikdy neprišla, sa zdá zrejmý: Európski veritelia Grécka boli vehementne proti takejto predstave. Zrejmé už však nie je to, že mal MMF takým obavám prikladať veľkú váhu.
V roku 2010 sa veriteľskej krajiny obávali prenosu nákazy do zvyšku eurozóny. Keby bol grécky odchod úspešný, celá menová únia by bola v ohrození, pretože investori by si kládli otázku, či sa po vzore Grécka nezachovajú aj niektoré ďalšie silne zadlžené krajiny eurozóny.
Toto riziko je ale vlastne ďalším argumentom pre to, dať Grécku možnosť odísť. Je niečo hlboko nepríťažlivé na spájaní krajín, keď je výhodnejšie ísť vlastnou cestou.
Veriteľské krajiny sa v poslednej dobe obávajú finančných nákladov, ktoré pôžičky Grécku prinesú členským štátom. Latinská Amerika 80. rokov ale ukazuje, že veriteľské krajiny majú väčšiu nádej, že im dlh bude splatený (v zmysle očakávanej hodnoty), keď sú dlžnícke krajiny schopné rastu.
Skrátka, MMF nemal pri svojom rozhodovaní brať za určujúce európske obavy z nákazy ani o splátky dlhov. Namiesto toho mal verejne presadzovať tretiu možnosť, čo by bolo prelomové, pretože by to dalo najavo, že sa MMF nenechá svojimi mocnými členmi prinútiť k prijatiu zlých politík. Dokonca by to Fondu dalo príležitosť odčiniť spoluvinu na veriteľmi pretláčanej, úsporami zakalenej biede, ktorej boli Gréci vystavení v uplynulých piatich rokoch.
Predovšetkým by to ale MMF dalo možnosť byť niečím viac než len nástrojom veľmocí status quo - Spojených štátov a Európy. Z pohľadu Ázie, vzpieraním sa európskym akcionárom by MMF urobil veľa pre ohlásenie vzniku novej inštitúcie: naozaj Medzinárodného menového fondu, ktorý by vystriedal dnešnej Euro-atlantický menový fond.
Nie je všetko stratené. Ak súčasná stratégia zlyhá, tretia možnosť - asistovaný odchod Grécka od eura - zostáva v zálohe. MMF by si mal pripraviť plány. Grécky ľud si zaslúži dostať v blízkej budúcnosti skutočne na výber.
Komentár bol zverejnený na webe Patria.cz.