Nasledujúci článok je reakciou na rozhovor Grzegorzom Sielewiczom uverejnenom na FinWebe. Sielewicz je hlavný ekonóm pre región strednej Európy. Rozhovor pojednáva o blížiacej sa deflácii a ekonomickom výhľade v Európe.
Väčšina ekonómov chápe pod defláciou pokles spotrebiteľských cien, a pod infláciou nárast spotrebiteľských cien. Problém s infláciou a defláciou cien je v tom, že nárast cien neznamená vždy ekonomický rast (teda rast agregovanej spotreby) a pokles cien neznamená vždy pokles ekonomiky (teda pokles agregovanej spotreby). Ceny môžu rásť aj ako dôsledok nedostatku nejakej komodity (negatívny jav), a zároveň môžu klesať ako dôsledok rastúcej produktivity (pozitívny jav). Lepším indikátorom skutočného stavu ekonomiky nie je teda vývoj cien, ale vývoj kreditu. Nakoniec dnes žijeme v ekonomike, ktorá je riadená kreditom. Celkový rast a pokles cien je potom iba dôsledkom rastu, alebo kontrakcie kreditu. Ten totiž rozhoduje o raste, alebo poklese celkového dopytu a spotreby. Ak sa pozrieme na vývoj kreditu v Európe, tak už deflácii sme:
Obr. 1.: Od roku 2008 začal rast kreditu spomaľovať, a už približne rok jeho celkový objem klesá. Obdobie poklesu rastu kreditu je tiež obdobím začiatku „cenovej nestability“ a dlhodobého spomaľovania cenovej inflácie. Riziká cenovej deflácie narastajú, keďže centrálnym bankám dochádzajú možnosti, ako s ňou bojovať. (Zdroj: Market Daily Briefing)
Ako vidíme, Európa sa deflácie obávať nemusí, už v nej je. Centrálne banky s týmto faktom príliš veľa urobiť nedokážu. Dôvodom pre tento vývoj je rýchlejší rast kreditu vo vzťahu k reálnej ekonomike. Ak chcete, možno to nazvať „kreditný boom“. V deflácii sú prakticky všetky krajiny v Európe s výnimkou Slovenska a Slovinska, najhoršia je situácie v Grécku či Španielsku. Obdobie, kedy sa deflácia kreditu prejaví aj v oficiálnej deflácii cien na úrovnie celej Európy je otázkou niekoľkých mesiacov. Jej nástup v priebehu tohto roku by som považoval takmer za istotu. Očakávať v nasledujúcich mesiacoch a rokoch vývoj cien v „blízkosti cieľa ECB“ považujem za nereálne.
Pravdou je, že v období deflácie narastá relatívna hodnota peňazí, avšak aj relatívna hodnota dlhu. Jeho splácanie je ťažšie a pre všetkých ľudí nemožné (preto musí dôjsť k bankrotom). Teraz je preto pre ľudí, firmy, a nakoniec aj štáty „vlastniť“ menej dlhu.
Pravdou tiež je že Japonsko „zápasí“ s defláciou už od začiatku 90. rokov. Situácia v tejto krajine však bola výnimočná tým, že Japonci mali výrazný obchodný prebytok, vďaka rýchlemu rastu globálnej ekonomiky, a to im umožnilo negatívne dopady deflácie dlhodobo tlmiť. To sa však mení. Japonsko sa však v posledných rokoch dostalo do negatívnej obchodnej bilancie, a situácia v krajine sa rýchlo zhoršuje, napriek snahám (a čiastočne paradoxne aj vďaka nim) o podporu ekonomiky.
Na záver treba tiež dodať, že ekonomika Európy ako celku v žiadnom prípade „neožíva“, ako sa konštatuje v nadpise rozhovoru s Grzegorzom Sielewiczom. Opak je pravdou.