Ako všetci vieme, Švédsko je zaťažené mimoriadne veľkým daňovým bremenom – tak veľkým, že potláča všetko krásne v tejto krajine. Ale to je samozrejme cena za všetku tú slávu neosobnej sociálnej demokracie.
Ako však vie oveľa menej ľudí, Švédsko (spolu s Dánskom) je pod tým daňovým bremenom v skutočnosti ekonomicky liberálnejšie miesto ako Británia či Spojené štáty. Vďaka tomu dokážu zvládnuť toto závratné daňové bremeno a zároveň mať ekonomický rast. Ale stále existujú takí, ktorí si myslia, že Švédsko dosiahlo svoje momentálne bohatstvo vďaka daňovému bremenu, ktoré financuje jeho sociálnu demokraciu. Johan Norberg napísal vynikajúcu esej, ktorá ukazuje, že posledná časť tohto príbehu jednoducho nie je pravda. Švédsko dosiahlo bohatstvo vďaka niečomu podobnému ako laissez-faire. Až keď bolo toto bohatstvo dosiahnuté, bolo zdvihnuté aj daňové bremeno:
Švédsko pociťovalo najrýchlejší hospodársky a sociálny rozvoj vo svojej histórii a zároveň jeden z najrýchlejších v histórii celého sveta. Medzi rokmi 1850 a 1950 sa priemerný zárobok vo Švédsku osemnásobne zvýšil, kým počet obyvateľov sa zdvojnásobil. Úmrtnosť dojčiat sa znížila z 15% na 2% a priemerná očakávaná dĺžka života vzrástla o neuveriteľných 28 rokov. Z chudobného vidieckeho národa sa stala jedna z najbohatších krajín sveta. Veľa ľudí v zahraničí si myslí, že toto sa stalo zásluhou Švédskej sociálnodemokratickej strany (Sveriges socialdemokratiska arbetareparti), ktorá nejakým spôsobom našla dokonalú cestu stredu a že zdaňovaním, míňaním a reguláciami dosiahla v Švédsku spravodlivé rozdelenie bohatstva – a to bez ublíženia jeho produktivite. A tak sa Švédsko, malá krajina s 9 miliónmi obyvateľov na severe Európy, stalo zdrojom inšpirácie pre ľudí na celom svete, ktorí veria v štátom riadený rozvoj a prerozdeľovanie.
Ale na tomto výklade niečo nesedí. V roku 1950, keď bolo Švédsko na celom svete známe ako veľký príbeh úspechu, švédske dane boli nižšie a verejný sektor menší ako vo zvyšku Európy a v Spojených štátoch. Až vtedy začali švédski politici vyrubovať dane a vyplácať dávky vo veľkom, čiže prerozdeľovať bohatstvo, ktoré podniky a robotníci vytvorili už predtým. Najväčšie švédske sociálne a hospodárske úspechy boli dosiahnuté počas ekonomiky založenej na princípe laissez-faire a rovnomerne rozdelené bohatstvo predchádzalo sociálnemu štátu.
Toto je príbeh o tom, ako sa to stalo. Je to príbeh, ktorí sa musia naučiť krajiny, ktoré chcú byť tam, kde je dnes Švédsko. Pretože ak chcú dosiahnuť taký úspech, musia spraviť to, čo Švédsko robilo vtedy, a nie to, čo Švédsko robí dnes – po zbohatnutí.
Vrelo odporúčam celý text. A dávajte si pozor na najdôležitejší bod: najprv bohatstvo, až potom sa zaoberajte (ak teda už chcete) rovnosťou a férovosťou. Ak to pochopíte naopak, nikdy nebudete mať bohatstvo, ktorého prerozdeľovaním by ste sa mohli zaoberať.
Tim Worstall. Článok bol publikovaný na AdamSmith Institute 29. októbra 2013.
Pre INESS Preložil Tomáš Herda.