Kedy všetci uznajú, že euro je chyba? Odpoveď, samozrejme, znie, že nikdy. V tejto mene sa odráža príliš veľa histórie, príliš veľa deklarácií a príliš veľa ega na to, aby jeho strojcovia uznali, že možno pochybili. Aj keby celý projekt skončil úplnou pohromou, budú tvrdiť, že nešlo o neúspech eura, ale o neúspech Európy pri jeho užívaní. Možno však stojí za to zhrnúť, čo Európu skutočne trápi a čo by s tým mohla robiť.
V 90. rokoch trápilo Európu veľa problémov, kríze sa však zďaleka neblížila a nezdalo sa ani, že by sa pohybovala po neudržateľné trendy. Potom bolo zavedené euro, ktoré najskôr prinieslo eufóriu. Investori náhle začali veriť tomu, že dlh všetkých krajín eurozóny je rovnako bezpečný. Výnosy dlhopisov na periférii klesli a nastal obrovský prílev kapitálu do Španielska a ďalších ekonomík. Tento kapitál spôsobil veľkú realitnú bublinu a podporil boom v krajinách, do ktorých prúdil. Spomínaný boom sa potom prejavil vo vyššej inflácii. Náklady a ceny rástli na periférii viac než v krajinách jadra eurozóny a periférie tak stále viac strácala konkurencieschopnosť. To však nebol problém v čase, keď bublina živená prílevom kapitálu stále rástla. Problém sa objavil vo chvíli, keď sa prílev kapitálu zastavil.
Následne prišiel prepad ekonomík periférie, klesol ich vnútorný dopyt a kvôli strate konkurencieschopnosti bol slabý aj dopyt zo zahraničia. Ukázal sa hlboký problém v súvislosti so spoločnou menou. Jej existencia totiž znamená, že krajina periférie nemôžu jednoduchým spôsobom napraviť to, že sa ich náklady dostali príliš vysoko. V najlepšom prípade sa tak ocitli na prahu dlhého obdobia vysokej nezamestnanosti, počas ktorého prebehne pomalá a bolestivá vnútorná devalvácia.
Celý problém bol výrazne zhoršený tým, že došlo k prepadu príjmov a prehĺbeniu vládnych deficitov. Objavili sa obavy z platobnej neschopnosti krajín, a to aj v prípade krajín, ako je Španielsko. Teda v krajinách, ktoré pred krízou dosahovali rozpočtové prebytky a ktorých dlh bol nízko. Na dlhopisových trhoch prepukla panika a jadro eurozóny podmienilo pomoc periférii tým, že uplatnia tvrdé rozpočtové opatrenia. Toto uťahovanie potom ešte prehĺbilo prepad ekonomík periférie. A pretože tento prepad nenasledoval boomom v krajinách jadra, klesla celá ekonomika eurozóny. Výsledkom je aj to, že uťahovanie nevedie k požadovaným cieľom a pomer dlhu k HDP rastie namiesto toho, aby kvôli súčasnej politike klesal.
Čo mohla Európa urobiť inak? Kritici jej postupu, ku ktorým som od začiatku patril aj ja, navrhovali tri kroky. ECB mala od začiatku intervenovať a stabilizovať sadzby. V jadre eurozóny mala byť implementovaná agresívna monetárna a fiškálna stimulácia, ktorá by uľahčila proces vnútornej devalvácie na periférii. A uťahovanie na periférii nemalo byť také prudké. To znamená, že politika mala byť utiahnutá, ale menej a s menej bolestivými dôsledkami pre jej obyvateľov.
| Redakcia Patria.cz ďalej odporúča: Banková únia si vyžiada zmeny v legislatíve Zlato padlo na dvojročné minimum Centrálne bankovníctvo nie je veda |
Prvý bod bol nakoniec naplnený, druhý a tretí však nie. A európske vedenie stále odmieta uznať realitu, celý problém spája s fiškálnou nezodpovednosťou, čo je pravda pri Grécku, ale nikde inde. Toto vedenie vyhlasuje, že uťahovanie je úspešné a dokazuje to poklesom výnosov dlhopisov. Tie však odrážajú intervencie ECB. Je ťažké si v takej situácii predstaviť, že nakoniec všetko dobre skončí.
V informačnej dobe môžu chyby vo výpočtoch viesť ku katastrofám. Je možné, že by chyba v Exceli mohla dokonca zničiť ekonomiku západu? V roku 2010 prišli Carmen Reinhart a Kenneth Rogoff so štúdiou, v ktorej tvrdili, že ak vládny dlh prekročí 90% HDP, dochádza k zreteľnému poklesu rastu. Stalo sa tak v čase, keď Grécko spadlo do krízy a tí, ktorí požadovali prechod na politiku uťahovania, tieto závery uvítali. Štúdia sa rýchlo preslávila a bezpochyby ide o najvplyvnejší výskum posledných rokov.
Uvedená štúdia bola od začiatku kritizovaná. Mnohí ekonómovia poukazovali napríklad na to, že korelácia medzi dlhom a rastom môže znamenať aj to, že pomalý rast vedie k vyššiemu dlhu. Časom sa tiež ukázalo, že iní ekonómovia nie sú s porovnateľnými dátami schopní dôjsť k rovnakému výsledku. Nakoniec ekonómovia z University of Massachusetts vykonali priamu analýzu pôvodných dát a záhada bola vyriešená. Došlo totiž k použitiu veľmi pochybných štatistických metód, vynechávaniu niektorých dát a chybe v kalkulácii v Exceli. Po eliminácii týchto faktorov nie je ani známka po tom, že existuje nejaká kritická hranica na úrovni 90% HDP.
Tri roky je obrat k uťahovaniu vydávaný za absolútnu nutnosť. Jeho zástancovia tvrdili, že ak sa tak nestane, bude prekročená hranica pomeru dlhu k HDP na 90% a potom sa stanú hrozné veci. Zmení sa teraz niečo? Bol by som rád, ale očakávam, že zástancovia uťahovania si nájdu inú pochybnú štúdiu a depresia bude pokračovať.
Paul Krugman
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz