V roku 1453 sa dobitím Konštantínopolu začala meniť Osmanská ríša na veľmoc. Silu získavala najmä zo svojej strategickej geografickej pozície medzi Európou a Áziou. A aj keď sa medzinárodný obchod od tých čias presunul z karaván na námorné lode, Turecko si stále udržuje strategickú polohu - je križovatkou už existujúcich alebo plánovaných ropovodov a plynovodov. A z tejto pozície ťaží.
Primárnou snahou európskej energetickej bezpečnosti je diverzifikovať svoj import energií a zbaviť sa silnej závislosti na Rusku. A pokiaľ chce Európa dovážať plyn a ropu od Kaspického mora, z Iránu či Perzského zálivu, potrubie bude viesť cez Turecko. A to si je svojej sily veľmi dobre vedomé.
Napriek tomu je aj Turecko závislé od svojich susedov, s ktorými nemá príliš dobré vzťahy. Krajina importuje takmer 60% svojej ropy z Iránu a Ruska, a čo sa týka zemného plynu ide až o dve tretiny. Turecko, rovnako ako EÚ chce svoje energie diverzifikovať. Avšak ako sunnitská krajina je obklopená šiitským Iránom, Sýriou so šiitskou vládou a nepokojným Irakom. Pád sýrskeho režimu by mohol zmeniť pomery v regióne a otvoriť ropovody k južným Sunitom. Nie je preto prekvapením, že Turecko je jedným z hlavných odporcov Assadovho režimu.
Turecký prezident Erdogan má ambície obnoviť veľkosť a silu krajiny. A robí to, mierne povedané, veľmi nedemokraticky. Veľké odvolávanie sudcov a prokurátorov, nahradzovanie ich vlastnými ľuďmi, zatýkanie novinárov a opozičných politikov, hrozby centrálnym bankárom – to všetko s cieľom zvýšiť svoju moc. Napriek výraznému víťazstvu v posledných voľbách, ktoré opakoval, aby nemusel ísť do koaličnej vlády, sa mu pravdepodobne nepodarí zmeniť ústavu a zriadiť prezidentský politický systém. Avšak to si môže kompenzovať úspechmi v boji s Kurdmi, na čo mu zelenú dalo NATO, a úspechmi v ekonomickej oblasti väčšou spoluprácou s EÚ.
Práve včera sa EÚ rozhodla, že migrácia jej prerástla cez hlavu, a jediným riešením je zastaviť príchod migrantov z Turecka, odkiaľ sa ich do Európy dostáva väčšina. Erdoganovi za to poskytne 3 miliardy eur. Ďalej sľúbila Turecku bezvízový styk a zrýchlenie jednaní o pristúpení krajiny do EÚ. Všetky doterajšie politické výčitky išli stranou. Európe začalo tiecť do topánok a svoje princípy hodila za hlavu.
Najväčším paradoxom celej tejto situácie bude, ak sa v budúcnosti potvrdia domnienky dvoch tureckých opozičných poslancov, ktorí údajne majú dôkazy o tom, že práve Turecko stálo za dodávkami sarínu sýrskym extrémistom. Turecké úrady však podľa nich odmietajú konať. A práve sarín bol spúšťačom sýrskej krízy a takmer primäl USA k vstupu do ďalšej vojny. Ak by to tak skutočne bolo, potom má Turecko prsty v sýrskej vojne a následne v európskej migračnej kríze, ktorá skončí tak, že Brusel príde na kolenách za Erdoganom, aby zastavil prúd utečencov. Také bruselské...