Európska ústava -- krok k federalizácii

Celkom oprávnene nazval nemecký kancelár Gerhard Schröder dohodu o texte európskej ústavy historickou. Predstavuje totiž rozhodujúci krok od Európskej únie k zväzku štátov s federatívnym usporiadaním. Nový text tak nakoniec prináša aj odpoveď na otázku, kam sa v priebehu desaťročí bude uberať spoločenstvo európskych národov. Či si to vlády želajú alebo nie -- táto otázka v ďalších rokoch rozhodujúcim spôsobom ovplyvní aj všetky národné diskusie o podobe Európy.
Vývoj k federatívnemu usporiadaniu už nemožno prehliadať. Celkom zjavne sa to ukazuje na skutočnosti, že únia sa vôbec rozhodla pre vlastnú ústavu. Tento dokument je najviditeľnejším znamením, že EÚ je oveľa viac než len zväzok jednotlivých suverénnych štátov. Z ústavy bude únia v budúcnosti odvodzovať svoju autoritu aj voči členským štátom.
Nová úprava pomerov medzi európskymi inštitúciami naznačuje, že Európska rada sa vo vzťahu k národným vládam zmení na orgán, kde sa povedú intenzívne zápasy o presadenie záujmov jednotlivých oblastí EÚ. Iste, únia rozdelením moci medzi radu, komisiu a parlament nezodpovedá klasickému obrazu federatívneho štátu. To však možno pripísať na vrub historického procesu, keď zväzok štátov vznikal už z existujúcich suverénnych štátov.
Kam smeruje vývoj vidieť aj z toho, že zúčastnené subjekty sú pripravené rozhodovať spoločne -- ústava totiž stanovuje významný prechod od práva veta k väčšinovému rozhodovaniu. A práve tak to potvrdzuje i zriadenie funkcie ministra zahraničných vecí EÚ. Medzinárodná politika, ktorá sa vždy považovala za zásadnú otázku v kompetencii národných štátov, sa stáva takisto doménou Európskej únie. Ďalšie znaky suverenity, akým je napr. vlastná mena či zabezpečenie hraníc, väčšina štátov už tak či onak dávnejšie postúpila spoločnému zväzku.
V posledných mesiacoch egoizmus národných štátov zatieňoval dianie v EÚ. Mnohí mali dokonca pocit, že mocenská rovnováha sa z Bruselu znovu presúva do hlavných miest národných štátov. Dojem však klame. Medzivládne rokovania boli také dôležité práve preto, že bolo nutné rozhodnúť, ktoré práva štáty prenesú na nadradenú úroveň.
Nemožno sa preto dať oklamať ani národnou rétorikou, ktorá opäť zaznieva. Britský premiér Tony Blair sa po skončení bruselskej schôdzky postavil do pózy víťaza, ktorý uchránil národné právo veta v daňovej a sociálnej politike. Pri dopracúvaní textu ústavy bude možné podobné záležitosti korigovať.
Oveľa dôležitejšie je to, že Blair ako prvý britský predseda vlády implicitne akceptoval premenu EÚ na federatívny štát. Referendum, ktoré zamýšľa usporiadať, v konečnom dôsledku nie je ničím iným, len priznaním toho, čo musí aj Londýn čestne povedať -- totiž že cieľom je akcieschopná únia s rozumným rozdelením moci medzi Európou a jednotlivými štátmi. Predovšetkým Britom také niečo iste nepadne ľahko, hoci ani v iných štátoch súhlas s ústavou v žiadnom prípade nie je istý. Existuje však dôvod na optimizmus. Veď napríklad existencia spoločnej meny jasne ukazuje, že napriek občasnému šomraniu si občania už zvykli na spoločnú európsku politiku. Veľká väčšina ľudí chápe, že v časoch globalizácie Európa koordinovanú politiku jednoducho potrebuje.
V jednotlivých referendách nepôjde o nejaké čiastkové otázky, ale naopak, o celkový projekt silnej únie. Pri neúspechu ústavy bude formálne aj naďalej platiť zmluva z Nice. Ale ak by ústava naozaj skrachovala, neprinesie to Európe nič -- okrem chaosu. Preto sa na konci hádam vytvorí široká koalícia všetkých zodpovedne rozmýšľajúcich síl, ktoré túto ústavu uvedú do života. (gaf)