Bitcoin je jedna z najskloňovanejších tém posledných týždňov. Stihol si nájsť mnoho priaznivcov aj odporcov. Dôvody pre nákupy Bitcoinu sú viaceré. Od nedôvery k papierovým (fiat) peniazom, cez obídenie kontrol kapitálu (to už Čína zatrhla a cena Bitcoinu sa zrútila), lacný cezhraničný transfer peňazí, až po rýdze špekulácie na nárast jeho ceny. Mne osobne príde v našich končinách jediný logický dôvod na používanie Bitcoinov ten tretí – lacný a rýchly cezhraničný transfer peňazí (aj ten je stále kvôli vysokej intradennej volatilite riskantný). Ostatné dôvody nepovažujem za relevantné, resp. za mimoriadne riskantné. Dnes by som sa chcel venovať prvému motívu pre nákup – nedôvera voči fiat menám. Otázka stojí tak, či sa Bitcoin, resp. iné virtuálne meny, môžu stať fiat menami.
Nechajme stranou možnosť, že by sa menil kód Bitcoinu a ostaňme pri tom, že jeho maximálny objem bude 21 miliónov. Ďalej si predstavme situáciu, že by sa Bitcoin ako platidlo skutočne uchytil pre nemalú časť transakcií. V takomto prípade by sa určite Bitcoinu nevyhli ani finančné inovácie. Ostatne už dnes máme deriváty na Bitcoin a napríklad Sberbank uvažuje o zavedení vlastnej virtuálnej meny. A jednou z týchto finančných inovácií by boli úvery v Bitcoinoch, resp. inej virtuálnej mene. (V zvyšku textu budem hovoriť o Bitcoinoch, rovnako to však bude platiť pre všetky súčasné a aj budúce virtuálne meny).
Predstavme si teda banku, ktorý by požičiavala Bitcoiny. Tá má dve možnosti. Po prvé je to fungovanie na 100 % rezervách, teda v podstate by banka len vykonávala úlohu sprostredkovateľa medzi sporiteľom, teda osobou ktorá sa výmenou za určitý úrok Bitcoinov na určitý čas vzdá, a dlžníkom, ktorý sa zaviaže tento dlh aj s úrokom v daný čas splatiť. Za túto službu by banka brala určitú komisiu. Jej výška by sa odvíjala vo veľkej miere od toho, či banka preberá zodpovednosť za to, či dlžník svoj Bitcoinový dlh splatí, alebo nie. Pokiaľ by zodpovednosť prebrala, tak by straty hradila zo svojho kapitálu, pokiaľ nie, tak má veriteľ v prípade insolventnosti dlžníka smolu.
Takýto systém by ale dlho nevydržal, pretože veritelia požadujú flexibilitu pri vyplácaní svojich vkladov. A to je pri 100 % rezervách možné len limitovne, a to len v prípade, kedy by banka veriteľa „vykešovala“ zo svojich vlastných prostriedkov a odkúpila by od neho pohľadávku. Ďalším problémom by boli rozličné predstavy jednotlivých veriteľov a dlžníkov o dobe splatnosti a ďalších podmienkach úveru, čo by mohlo výrazne úverovú aktivitu v Bitcoinoch skomplikovať. A tak by bolo pre banku logické namiesto úlohy sprostredkovateľa zobrať na seba riziko a z vložených prostriedkov, na ktoré by ponúkala úrok, a rozdávať pôžičky, aby lepšie vyhovela požiadavkám záujemcov o vklady a aj záujemcom úvery. To by už ale nemala 100 % rezerv. V neregulovanom prostredí virtuálnych mien by bol vznik takejto inštitúcie krátky proces.
A už sme pri klasickom frakčnom bankovníctve, ktoré by vytvorilo paralelný obeh Bitcoinov a nárokov na Bitcoiny. Banky by spočiatku požičiavali Bitcoiny dlžníkom, pričom sporitelia by disponovali nárokmi na Bitcoiny, ktoré by si teoreticky kedykoľvek mohli uplatniť a vybrať si z banky Bitcoiny. V praxi by si ich ale nemuseli uplatňovať, pokiaľ by tieto nároky akceptovali aj ďalšie banky, teda pokiaľ by boli nároky prevoditeľné. T.j. subjekty by medzi sebou mohli platiť nárokmi na Bitcoiny, podobne ako dnes platíme nárokmi na papierové peniaze z účtu na účet. Pokiaľ by boli nároky na Bitcoiny prevoditeľné, tak by následne samotné banky požičiavali dlžníkom už nielen Bitcoiny, ale aj nároky na Bitcoiny, ktoré sa dostali do ich aktív. Zjednodušená schéma je nižšie.
Týmto spôsobom by objem Bitcoinov, s ktorými by nároky na Bitcoiny splynuli, teoreticky mohol rásť v podstate donekonečna. Rýchlosť ich multiplikácie by závisela od toho, koľko rezerv by Bitcoinové banky držali voči svojim záväzkom (kým by sa nevyvinul trh s dlhopismi Bitcoinových bánk, tak by ich záväzky boli vkladmi klientov). Predpokladám ale, že rezervy by boli vysoké, v porovnaní s klasickými bankami dokonca mnohonásobne. A to z toho dôvodu, že pri Bitcoinoch neexistuje žiaden veriteľ poslednej inštancie, ktorý by banke v prípade problémoch s likviditou Bitcoiny požičal. Teda vytlačil, pretože v nevirtuálnom svete túto úlohu preberajú centrálne banky. Pokiaľ by sa totiž z nejakého dôvodu nahromadili žiadosti o výplatu nárokov na Bitcoiny a banka nemala dostatok Bitcoinov, tak by skrachovala. Z toho dôvodu by banky boli nútené držať vysoké rezervy, inak by sa vystavovali riziku, že môžu kedykoľvek z trhu zmiznúť.
Z toho dôvodu si myslím, že by prípadné frakčné Bitcoinové bankovníctvo nemohlo ani zďaleka nadobudnúť taký rozmer, ako pri klasických peniazoch. Aj napriek tomu by objem Bitcoinov mohol niekoľkonásobne presiahnuť spomínaných 21 mil. Očakávania, že bude v prípade rozšírenia bitcoinou fixné maximum jeho objemu, nie sú za určitých podmienok (z môjho pohľadu celkom reálnych) na mieste.
P.S: Zaujímavá otázka je, čo by sa stalo, keby Bitcoinová banka zbankrotovala. V tom prípade by sa nároky na Bitcoiny voči nej začali obchodovať s diskontom. Percento ceny nároku na Bitcoiny voči cene Bitcoinu by sa zhruba malo rovnať rezervám, ktorými banka disponuje a teda nimi nároky kryje. Klienti banky, čo by virtuálne disponovali Bitcoinmi a nie nárokmi na Bitcoiny, tak tí by boli v pohode. (Pokiaľ by sa samozrejme rozdiel medzi Bitcoinami a nárokmi na Bitcoiny medzitým nezmazal aj technicky). Nedôvera by sa pokojne mohla rozšíriť aj na nároky voči ostatným bankám a proces by bol pri nich rovnaký. Keďže neexistuje centrálna banka, tak by ich pokojne mohla stiahnuť do insolventnosti všetky.
Teraz si niekto môže povedať, však ja budem mať čisto Bitcoiny a nebudem ich vkladať do žiadnej banky a nič také sa mi nemôže stať. To je síce pravda, ale keďže sa budú Bitcoiny medzičasom multiplikovať a fenomén inflácie zastihne aj ich (inflácia nebude rozlišovať medzi Bitcoinami a nárokmi na nich), tak bude veľkým pokušením vložiť Bitcoiny do banky, ktorá na ne platí úrok. A tento vklad by znamenal vymenenie Bitcoinu za nárok na Bitcoin.