Koncept dvojitého deficitu (angl. „twin deficit“) dáva do súvislosti financovanie vlády a celkovú vonkajšiu finančnú pozíciu ekonomiky. Nejedná sa o formalizovanú ekonomickú teóriu, ale o indikátor nerovnovážnych stavov v ekonomike. Za problém možno považovať situáciu, keď daná krajina vykazuje deficitné hospodárenie verejného sektora a súčasne výraznejšie deficity bežného účtu platobnej bilancie. V takom prípade dochádza k situácii, kedy vládna (prípadne aj súkromná) spotreba a investície nie sú dostatočne kryté domácimi príjmami a krajina je odkázaná na prílev zahraničného kapitálu. Čím vyšší (resp. viac záporný) je súčet oboch deficitov, tým väčšia je nerovnováha. V prípade ekonomických šokov prílev zahraničného kapitálu obvykle vysychá, čo ešte znásobuje negatívne dopady na krajinu s dvojitým deficitom.
Pre úplnosť pripomeňme, že bežný účet platobnej bilancie informuje o cezhraničných finančných tokoch, pričom pozostáva z bilancie platieb za tovary, služby, činnosť výrobných faktorov (výnosy z investícií a mzda za prácu) a bežné transfery (napr. finančné vzťahy s EÚ).
V priloženej tabuľke je uvedený prehľad hospodárenia verejnej správy a stavov bežného účtu platobnej bilancie (BÚ PB) v ekonomicky vyspelých krajinách podľa aktuálnej klasifikácie MMF. V prvom bloku sú údaje za obdobie bezprostredne predchádzajúce globálnej finančnej kríze a napravo údaje zo súčasnosti. Z obdobia rokov 2005 až 2007 jednoznačne vyplýva, že krajiny s výrazne záporným súčtom oboch deficitov boli počas krízy oveľa zraniteľnejšie. Prakticky všetky vyspelé krajiny, ktoré zažili extrémne dopady krízy, v predchádzajúcom období vykazovali záporný súčet oboch deficitov. Estónsko, Írsko a Island síce formálne nedosahovali dvojitý deficit, avšak prebytkové hospodárenie vlády bolo v týchto krajinách výrazne prevážené deficitom bežného účtu platobnej bilancie. Okrem uvádzaných vyspelých krajín (podľa klasifikácie MMF) v posledných rokoch zažili „lokálne“ výpredaje aj finančné aktíva (meny, akcie, dlhopisy) viacerých ďalších väčších ekonomík s dvojitým deficitom – Brazília, Turecko, Južná Afrika, alebo Maďarsko.
Zároveň platí, že nie všetky krajiny s dvojitým deficitom zažili extrémny priebeh krízy (Slovensku napríklad pomohla nízka východisková úroveň verejného dlhu a vstup do eurozóny, USA dlhodobo ťaží zo svojho postavenia globálneho finančného centra a likvidity dolárových aktív). Faktom je ale aj to, že všetky krajiny s kladným súčtom ustáli krízu s relatívne miernejšími dopadmi. Summa summarum, dvojitý deficit (prípadne výrazne negatívny súčet jeho komponentov) sa aj v priebehu globálnej finančnej krízy ukázal ako vhodný (nie však absolútny) indikátor rizikovosti jednotlivých krajín, pričom s jeho pomocou možno identifikovať vhodných kandidátov na „výpredaj“.
Vo väčšine výrazne deficitných krajín z obdobia pred krízou došlo v súčasnosti k citeľnej zmene k lepšiemu. Existujú však aj opačné príklady. Tým „najžiarivejším“ je Spojené kráľovstvo, kde je pomerne silné ekonomické oživenie v súčasnosti financované z veľkej časti dlhom a prílevom zahraničného kapitálu. Nová vláda sa síce zaviazala k fiškálnej konsolidácii a krajina (podobne ako USA) tiež ťaží zo svojej histórie a postavenia v globálnom obchode a finančnom biznise. Potenciálnych spúšťačov výpredaja britských aktív je však v strednodobom horizonte viac: napríklad sľúbené referendum o vystúpení z EÚ, alebo exponovaný realitný trh.