Centrálne banky zalepili ľuďom oči. Najprv tým, že znížili krátkodobé úrokové sadzby na nulu a tú sľúbili držať po najbližšie roky. A neskôr tým, že do trhu každý mesiac tlačia nové peniaze v objeme 160 miliárd dolárov. Tieto peniaze hľadajú cestu k najvyššiemu zhodnoteniu, a tú nachádzajú na trhu rizikových cenných papierov. Všetci sledujeme nové historické maximá akcií po takmer celom svete, no ešte väčšia bublina vzniká na trhoch rizikových dlhopisov. V jednoduchosti, veľkosť a rizikovosť dlhu je vyššia ako v roku 2007, tesne pred vypuknutím najväčšej finančnej krízy v histórii.
BIS, centrálna banka centrálnych bánk, vo štvrťročnom reporte poukázala na masívny rast rizikového podriadeného dlhu, najmä toho pákového. William White, ktorý bol jej hlavným ekonómom tvrdí, že „Všetky predchádzajúce nerovnováhy sú stále tu. Celkový súkromný a verejný dlh je o 30% väčší ako pred krízou. Vyzerá to podobne ako v roku 2007, no ešte horšie“. BIS pritom bola jediná veľká inštitúcia, ktorá predvídala bankovú krízu.
Ak za začiatok krízy berieme krach hedžových fondov naviazaných na hypotekárny trh v USA, tak je zrejmé, že ani po šesť a pol rokoch snahy sme sa nepohli dopredu. Naopak, vznikajú nové a väčšie bubliny ako kedykoľvek predtým. Hovorí sa síce o šetrení a znižovaní výdavkov, avšak rast dlhu je dôkazom toho, že ak má byť systém udržaný, dlh musí iba rásť. Napriek tomu sa hodnotenie súčasného stavu krízy zlepšuje. Dôvodom je politika centrálnych bánk.
Neustále tlačenie peňazí ženie akcie nahor. Nelimitované programy záchrany ako OMT (neobmedzené nákupy dlhopisov periférnych krajín) dodávajú do bankového sektora dôveru toho, že bankrotu sa nikto nemusí báť. Finančné trhy po celom svete tak majú potrebnú likviditu a dôveru, čo je kombinácia pre silný rast. Ako potom môže byť kríza, keď trhy rastú na svoje maximá? Ilúzia rastúcich finančných trhov vytvára pocit, že kríza je už za nami. Nemôžeme však byť ďalej od pravdy.
Centrálne banky zahmlievajú realitu. Tým, že držia finančný trh hore, vytvárajú pocit uspokojenia. Všetko funguje a preto nie sú potrebné žiadne reformy. Politici nie sú nútení robiť žiadne ťažké rozhodnutia. Veď nové peniaze a hlad po riziku núti investorov kupovať dlhopisy takmer akejkoľvek rizikovej krajiny. Vláda nemusí šetriť a nemusí byť efektívna, aby presvedčila investorov, že práve jej dlhopisy by mali nakúpiť. A už vôbec nemusí rozmýšľať nad tým, či je súčasný finančný systém postavený na správnych základoch. Takáto otázka sa zdá byť úplne mimo misu.
Ak je však história dobrým vodítkom, potom je zrejmé, že každá bublina raz praskne. A čím viac narastie, tým väčšiu ranu spraví. Od začiatku krízy sme sa takmer v ničom nepoučili. Bude zaujímavé sledovať, kedy príde a čo bude špendlíkom, ktorý našu súčasnú bezstarostnosť pochová.