Bývalý americký prezident George Bush kedysi povedal: „Sme závislí od ropy.“ Keby bol prezidentom dnes, možno by zamenil ropu za dlh. A čo viac, neplatilo by to iba pre Američanov, ale prakticky už pre celý rozvinutý svet. Prílišný dlh sa dnes stáva nočnou morou mnohých ľudí, rodín, firiem, aj vlád. Renomovaní analytici sa právom obávajú prasknutia „dlhovej bubliny“ so závažnými dôsledkami pre svetovú ekonomiku.
Určitá miera dlhu v ekonomike je normálna a dokonca potrebná. Dlh funguje ako „lubrikant“ ekonomickej aktivity, pomáha rozbehnúť obchod a investície, prípadne založiť rodinu. Problém však nastáva v situácii, keď sa z dlhu stáva životný štýl a automaticky s ním počítame ako s normálnou súčasťou života. Bohužiaľ, takéto vnímanie dlhu je skreslené a znamená, že s ekonomikou nie je čosi v poriadku. Nie je normálne, aby čistá miera zadlžovania bola rýchlejšia ako je reálny rast ekonomiky, pretože iba ten dokáže dlhodobo zabezpečiť splácanie dlhu. Dlh môže rásť rýchlejšie ako reálna ekonomika, môže sa tak dokonca diať dlho. Nie je ale možné, aby sa tak dialo donekonečna a bez negatívnych dôsledkov.
Obr. 1. Vývoj svetového dlhu. Prerušovaná fialová čiara znázorňuje svetové HDP (ľavá os), fialová čiara znázorňuje množstvo dlhu v biliónoch dolárov (ľavá os), a červená čiara znázorňuje dlh v pomere k HDP (pravá os).
Je zrejmé, že rast dlhu sa oddelil od rastu ekonomiky koncom 70. rokov minulého storočia, kedy celkový dlh v pomere k HDP dosahoval približne 100 %. To je zrejme dlhodobo udržateľná úroveň celkového dlhu. Dnes je to takmer 300 % HDP. Globálna finančná kríza z roku 2008 priniesla drobnú korekciu tohto stavu, avšak dnes je situácia ešte horšia. Tu je niekoľko čísel:
- Globálny dlh je na úrovni 200 biliónov dolárov
- Na každého žijúceho obyvateľa planéty pripadá 27204 dolárov teda viac ako 24000 eur
- Všetky veľké ekonomiky sveta si dnes požičiavajú v pomere k HDP viac, ako v roku 2007
- Kvantitatívne uvoľňovanie a uvoľnená monetárna politika, teda nízke úrokové sadzby, sú ďalším zdrojom potenciálnej nestability a neudržateľnosti
Človek nemusí byť ekonóm, aby mu bolo zrejmé, že takýto rast dlhu nie je udržateľný. Napriek tomu sa všetci chováme tak, ako by to nebola pravda a ak je to možné, tak sa zadlžíme. A to napriek všetkým snahám a rečiam o „úsporných“ opatreniach, ktoré sa vždy týkajú niekoho iného. V lepšom prípade si zoberieme hypotéky (bývať sa predsa musí), v horšom je to „kupovanie“ áut na leasing, či spotrebné úvery na dovolenky alebo vianočné darčeky. Bohužiaľ, skôr či neskôr sa skutočný stav ekonomiky prejaví a dlhová bublina skončí. Problém je ten, že dôsledky nepocítia iba tí zadlžení, ale prakticky všetci, pretože žijeme v globálnej, centrálne riadenej a prepojenej ekonomike.