O Argentíne sa toho v posledných dňoch slovenských médiách popísalo a porozprávalo dosť. Často pritom v kontexte obrovských negatívnych dopadov bankrotu na domácu ekonomiku. Takéto scenáre sú ale podľa môjho názoru trochu pritiahnuté za vlasy.
Čo sa vlastne stalo? Argentína zbankrotovala po hlbokej kríze koncom roku 2001 na dlhopisy v objeme vyše 80 mld. dolárov. Následne sa jej až 93 % dlhopisov nachádzajúcich sa v bankrote podarilo v dvoch kolách v rokoch 2005 a 2010 vymeniť za nové so splatnosťou po roku 2033 a s objemom dlhu zníženým o 70 %. Časť z tých zvyšných držali alebo skúpili tzv. „supie fondy“, ktoré odmietali reštrukturalizáciu dlhu prijať a požadovali ich plné vyplatenie.
Americký súd (keďže dlhopisy boli denominované v dolároch a vydávali sa pod americkou jurisdikciou) v tomto roku rozhodol, že Argentína nemôže vyplácať úroky na nové (reštrukturalizované) dlhopisy, kým nevyplatí supie fondy. Keďže úroky mali splatnosť k 30. júlu, tak toto bol hraničný termín, dokedy ich musela Argentína vyplatiť, inak sa by bol na tieto dlhopisy vyhlásený bankrot. Dovtedy teda musela vyplatiť supie fondy, ktorým dlžila zhruba 1,5 mld. dolárov (aj s úrokmi).
Problém nebol v tom, že by na to Argentína nemala. Ale v tom, že v nových dlhopisoch bola zakomponovaná podmienka, že pokiaľ niekto dostane viac než 30 centov na dolár starého dlhu, tak majú právo vyžadovať plné uspokojenie záväzkov aj ostatní ich držitelia. A teda pokiaľ by Argentína supie fondy vyplatila, tak by sa to nemuselo skončiť pri 1,5 mld. dolárov, ale možno až pri 80 mld. dolárov. A to by bolo pre Argentínu ďaleko drahšie ako v roku 2001, keďže oficiálny kurz argentínskeho pesa k doláru klesol viac ako osemnásobne.
A práve preto Argentína nevyplatila supie fondy, čo spôsobilo, že nemohla vyplatiť ani úroky na nové dlhopisy, na ktoré teda zbankrotovala. To je v krátkosti príbeh v pozadí. Keď ho poznáme, môžeme prejsť k tomu, ako sa táto udalosť môže prejaviť na Argentínskej ekonomike.
Z môjho pohľadu budú dopady na Argentínsku ekonomiku limitované, a to minimálne z troch dôvodov:
Po prvé, Argentína sa z medzinárodných finančných trhov nefinancuje. Financuje sa u lokálnych bánk a u centrálnej banky, ktorá tvrdí, že financovanie vládnych výdavkov centrálnou bankou nemá vplyv na infláciu (to dokazuje totálnu degradáciu politických elít v krajine). Tuším jej ešte jeden čas požičiaval Hugo Chavez, ale Venezuela má teraz viac než dosť problémov doma, aby riešila Argentínske problémy. Takže tento bankrot ju neodreže od absolútne žiadnych zdrojov, keďže na nich napojená nebola.
Po druhé, Argentína je ochotná a schopná splácať svoje dolárové záväzky. Veria tomu aj investori, ktorí sa ani napriek bankrotu dlhopisov nezbavujú. Cena nových dlhopisov sa stále pohybuje medzi 80 a 90 centami za dolár dlhu. Podobne je to aj pri starých dlhopisoch, ktoré držia supie fondy. Rozhodnutie amerického súdu sa totiž dá obísť. Napríklad tak, že buď supie fondy alebo nové dlhopisy vyplatia argentínske štátom vlastnené banky. V prvom prípade by tak mohlo dôjsť k stiahnutiu žaloby, čo by odblokovalo platby pre nové dlhopisy. V druhom prípade by držitelia nových dlhopisov mohli pristúpiť k výmene dlhopisov za ešte novšie, ktoré by už boli vydané pod inou jurisdikciou a rozhodnutie amerického súdu by na ne nemalo dosah.
Vývoj ceny jedného z nových argentínskych dlhopisov
Pokiaľ by bola zo strany Argentíny ochota vyplatiť supie fondy, tak stačí napríklad aj počkať do konca roka, kedy vyprší klauzula o tom, že Argentína nemôže vyplatiť novým dlhopisom menej, ako dá tým ostatným. Supie fondy by tak boli vyplatené a súd by mohol odblokovať platby pre nové dlhopisy. Keby sa tak udialo, Argentína by sa dokonca mohla vrátiť na medzinárodné dlhopisové trhy, keďže dnes v dobe minimálnych úrokových sadzieb a záplave likvidity na medzibankových trhoch sa kupuje všetko, čo má aspoň aký-taký výnos. Dokonca aj grécke ši ekvádorské dlhopisy.
Po tretie, odliv kapitálu z Argentínskej ekonomiky by nemal byť veľký, resp. výrazne vyšší ako by bol za normálnych okolností. Jednak pre to, že dôvera v schopnosť a ochotu Argentíny splácať dlh neklesla, ako som naznačil predošlom bode. A zároveň z Argentíny nemá príliš aký kapitál utekať. Argentína v posledných rokoch nebola obľúbenou destináciou zahraničného kapitálu. A to nielen kvôli izolovanosti vlády od medzinárodných trhov, ale aj kvôli znárodňovaniu zahraničných podnikov, či totálne zle spravovanému štátu (viac som o tom písal na jar v komentári Ako v Latinskej Amerike strieľajú poslíčkov).
Bilancia tokov kapitálu z a do Argentínskej ekonomiky (v mil. USD)
Toto celé neznamená, že Argentína je na tom dobre. Naopak je na tom zle, ale je to predovšetkým kvôli tomu, čo robia jej politici doma (viď preklik o niekoľko riadkov vyššie). Opticky síce môžu údaje o HDP vyzerať dobre, problém je však taký, že Argentína vo svojich štatistikách výrazne podhodnocuje infláciu. A keďže reálny rast HDP predstavuje nominálny rast po očistení od inflácie, tak keď Argentína používa pri očisťovaní výrazne nižšiu infláciu, je rast reálneho HDP podstatne rýchlejší ako v skutočnosti. Na obrázku dole je oficiálna Argentínska inflácia a odhadovaná skutočná inflácia (prebrané z The Economist). Je to síce staršieho dátumu, ale podobne by to malo vyzerať aj v súčasnosti.
Povedať som tým chcel to, že to ďalej bude v Argentíne zlé, ale tento bankrot nebude ani zďaleka dôvodom, prečo to tak bude. Samozrejme, viem si predstaviť situáciu, kedy by tento bankrot mohol mať zásadnejšie dopady. A to v prípade, keby prezidentke Kirchnerovej zase preplo a odmietala by sa dohodnúť s držiteľmi nových dlhopisov. Alebo by to spravil jej prípadný nástupca. Zatiaľ by však žiadna apokalypsa nemala nastať.