V posledných týždňoch je horúcou témou spomaľovanie emerging markets na čele s Čínou. Pripisuje sa mu negatívna nálada na akciových trhoch a aj odkladanie zvyšovania úrokových sadzieb zo strany americkej centrálnej banky FED. O tom, že väčšie nerovnováhy v súčasnosti panujú práve medzi rýchlo rozvíjajúcimi sa ekonomikami som písal prednedávnom v poste Väčšie riziko problémom pre svetovú ekonomiku dnes hrozí skôr z Emerging Markets ako zo Západu.
Čo ale vlastne západným ekonomikám z emerging markets hrozí? Napadajú ma tri možné transmisné mechanizmy:
1. Exporty: Prvé, čo každého napadne je negatívny dopad na exporty do emerging ekonomík. Poďme sa teda pozrieť na to, aký podiel majú importy týchto krajín na svetovom HDP (do grafu som dal 10 najväčších importérov, dáta sú zo Svetovej Banky):
Ako vidíme z grafu, tak tieto krajiny nie sú nominálne až takými veľkými importérmi, ako by si niektorí mohli myslieť. Dôvod tohto klamu podľa mňa vychádza z častého používania HDP očisteného o paritu kúpnej sily na vyjadrenie veľkosti ich ekonomík. Podľa tejto miery už v posledných rokoch Čína predbehla USA v pozícii najväčšej svetovej ekonomiky. Táto miera vyjadruje, že koľko tovarov a služieb sa v danej ekonomike vyrobí (nie však za akú cenu). A v tomto ponímaní zrejme je Čína skutočne najväčšou svetovou ekonomikou, pri danom stupni automatizácie (ktorý je podstatne vyšší ako v Indii s takmer rovnakým počtom ľudí) a danom počte obyvateľov sa v krajine to reálne je (hoci sa o kvalite čínskych dát vedú veľké polemiky).
O importnej sile krajiny však HDP očistené o paritu kúpnej sily veľa nehovorí. Pretože o tom, že čo si môže krajina dovoliť zo zahraničia doviezť, ďaleko viac vypovedajú tržby – teda počet výrobkov a služieb vynásobený cenami v dolároch (logicky si napr. kaderník môže dovoliť viac zahraničných tovarov, keď ostrihá rovnaký počet ľudí za deň za 5 dolárov ako za dolár). A keď sa na HDP pozrieme v nominálnom ponímaní, tak je čínska ekonomika stále o 40 % menšia ako USA. A to platí aj pre všetky ostatné emerging ekonomiky, pri ktorých ich HDP očistené o paritu kúpnej sily nafukuje nižšia cenová úroveň.
Preto nie sú na svetovom importnom trhu až tak významným hráčom. Importy všetkých menej vyspelých krajín dohromady (v dolároch) sú nižšie ako importy EÚ. A keď recesia v eurozóne zvyškom sveta (mimo krajín v jej bezprostrednej geografickej blízkosti) výrazne neotriasla, tak problémy emerging ekonomík majú v tomto smere ešte menší potenciál. A to je ešte potrebné dodať, že pri mnohých z nich sa nebavíme o recesii, ale len výraznejšom spomalení rastu.
2. Banky: Ďalším transmisným kanálom sú potenciálne problémy bankového sektora vo vyspelých krajinách, ktoré môžu čeliť stratám z nárastu zlyhaných úverov v emerging ekonomikách. Problémové banky by sa následne mohli stať opatrnejšími v domácom prostredí a obmedzovať úverovanie, v horšom prípade by bola potrebná ich sanácia. V tomto prípade taktiež riziko nie je príliš veľké, pretože platí to, čo v prvom prípade. Expozícia bánk voči emerging ekonomikám je podstatne nižšia ako napríklad voči eurozóne, ktorá si nedávno recesiou prešla.
Expozícia bánk (európskych, amerických a japonských) voči jednotlivým regiónom sveta (zdroj: BIS):
Moje veľmi hrubé výpočty hovoria v prípade mimoriadne negatívneho scenára (nárast zlyhaných úverov o 20 percentuálnych bodov pri 50 % miere zotavenia) by svetové banky mohli čeliť stratám z emerging ekonomík na úrovni cca 250 mld. dolárov. Zhruba polovicu z toho absorbovali v roku 2012 bez väčších problémov európske banky pri gréckych dlhopisoch, v tomto prípade by sa však nejednalo len o európske banky, ale aj banky z ďalších vyspelých krajín.
Čo môže byť v tomto smere väčší problém je koncentrácia rizika na jednotlivých bankách. Vyše 20 % expozície voči emerging markets pripadá na britské banky a zhruba 15 % na španielske. Nejedná sa pritom o všetky banky v týchto krajinách - v UK takmer celá táto expozícia pripadá na HSBC a Standard Chartered (ktoré sú činné predovšetkým v Ázii) a v prípade Španielska na Santander a BBVA (tie sú zase aktívne v Latinskej Amerike). Túto koncentráciu rizika v rukách jednotlivých bánk by som dokonca považoval za najväčšie riziko spojené so súčasnou situáciou. Je ale potrebné povedať, že sanácia bánk je dnes bežnou záležitosťou a je rozdiel, keď má kvôli špecifickej expozícii problém jedna, dve banky ako kvôli domácim problémom celý bankový sektor.
3. Sentiment: Posledným významnejším kanálom, ktorý ma napadá, je dôvera podnikovej sféry. Tu by problémy mohli vyzerať nasledovne – emerging markets spomaľujú, s nimi aj rast exportov a to sa postará o zhoršenú ochotu výrobnej sféry vo vyspelých ekonomikách rozširovať svoje kapacity. Vývoj dôvery podnikovej sféry však podľa indexov výrobnej dôvery (PMI) medzi vyspelými a emerging ekonomikami príliš nekoreluje. (zdroj Markit Economics):
Z toho celého mi vychádza, že globálna recesia v dôsledku problémov emerging ekonomík je veľmi málo pravdepodobná. Skôr to vidím v mierne negatívnom dopade na západné ekonomiky. Asi najlepšou paralelou negatívneho scenára je niečo na štýl ázijskej finančnej krízy z konca deväťdesiatych rokov, ktorá poslala rast svetového HDP nadol, ale nie nejako katastrofálne. Dodám však, že aj tento scenár považujem v súčasnosti za menej pravdepodobný. A to už len z toho dôvodu, že na rozdiel od 90. rokov majú emerging ekonomiky podstatne vyššie devízové rezervy, ktoré ich chránia pred kolapsom mien.
Rast svetového HDP od roku 1980 (zdroj MMF)