V politickej kultúre demokracií sa ujal pojem sto dní, ktoré sú potrebné na to, aby nová vláda mohla prijať svoj vládny program a začať normálne pracovať. Sto dní minulo a na svete je kríza vo vládnej koalícii, ktorú otvoril súboj medzi dvoma členmi koalície -- ANO a KDH. Začalo sa to bojom o posty v elektrárňach a skončilo aférou okolo odpočúvania. V priamom prenose sa cez televízne obrazovky škandalóznym spôsobom odhaľovali aj informácie, ktoré asi patria do kategórie štátnych tajomstiev. Zatiaľ. Nebyť ostrej diskusie a reakcií členov tripartity okolo novely Zákonníka práce, ktoré v posledných hodinách uplynulého týždňa vyústili do hrozby priamej konfrontácie medzi štátom a odbormi na železničných tratiach, boli by spory v koalícii len jedným zo štandardných prejavov boja o moc. Dôsledky týchto vnútorných bojov však môžu v konečnom dôsledku spochybniť úsilie vlády pokračovať v reformách v ekonomike, oblasti verejnej správy, sociálnej, zdravotníctve a trhu práce. Aj prvej Dzurindovej vláde chvíľu trvalo, kým našla odvahu pustiť sa do zmien v bankovom a vo finančnom sektore. Prichádza však čas, keď sa budeme pýtať, čo táto zmena prináša pre nás občanov a podniky teraz, keď druhá Dzurindova vláda chce v reformách pokračovať. Zmenilo sa dostatočne prostredie na podporu podnikania, založenie firiem, ich financovanie, poskytovanie úverov? Iste, noví vlastníci bánk zmenili veľa -- ale peniaze nezlacneli a banky bohatnú ďalej. Úrokový diferenciál poskytuje priestor nielen pre manévrovanie Národnej banky s menou, ale aj pre špekulácie. Keď sa delilo Česko-Slovensko, argumentovalo sa v Prahe doplácaním na Slovákov až do výšky 57 mld. korún. Ako povedal nedávno Petr Pithart -- to je suma, ktorú tam zaplatili za krach jednej banky. Za reštrukturalizáciu slovenských bánk prevzal štát na úkor daňových poplatníkov stomiliardovú sumu. Aké je to relatívne. Čo budú stáť reformy, ktoré sú v programe tejto vlády dnes a odkiaľ budú financované? Ekonomické prognózy na tento a budúci rok sú drsné. Podľa MESA 10 napriek 3,5-percentnému rastu nedôjde ku kvalitatívnej zmene na pracovnom trhu a trojnásobne stúpne inflácia. Podľa niektorých analýz v zdravotníctve pracuje 2,5 tis. zdravotníkov vrátane lekárov navyše, na železnici je ich o 15-tisíc viac než treba a v štátnej správe nastane zemetrasenie o rok, keď sa budú rušiť okresné úrady. Nezamestnanosť teda neklesne -- skôr naopak -- môže ísť hore. Hovorí sa o úsporách verejných financií a predpokladaných príjmoch z daňovej reformy. Mnohí však považujú predpokladané príjmy z daní na rok 2003 a 2004 za nereálne pri predpokladanom obmedzení spotreby, aké otvorila cenová liberalizácia a deregulácia cien od začiatku roka. V daňovej oblasti treba byť veľmi opatrný. Platí tam totiž ono známe -- cesta do pekiel býva vždy vydláždená tými najlepšími úmyslami. Stačí sa pozrieť na diskusie okolo novely Zákonníka práce. Jedno je isté -- pri pohľade na metódy topmanažérov v niektorých našich, amerických a európskych firmách, ktorí doviedli firmy do krachu len kvôli vlastnej ziskuchtivosti, treba si vážne položiť otázku, čo iné ak nie zákon môže dať ľuďom aspoň základný pocit istoty a rovnosti. Dali sme si do ústavy, že chceme mať sociálne a ekologicky orientovanú ekonomiku. Všetky makroekonomické úspechy, ktoré proreformná vláda v uplynulých rokoch dosiahla, stáli až príliš veľa, prehĺbili nerovnováhu regionálnu a sociálnu a dopadajú nesociálne na najslabšie vrstvy obyvateľstva. Slovensko však nie je výnimkou. Stagnácia v Európe i USA núti politikov hľadať východiská. Ekonomickí teoretici v Nemecku, Japonsku, vo Francúzsku a v Británii majú boom. Niet vari vlády, ktorá by nepotrebovala recept na oživenie hospodárstva. Tieto štáty sa však nemusia trápiť s dedičstvom iného systému, ktoré okrem iného doviedol štát ako Slovensko do bahna dlžôb.