Vo svete sa rozpútala úplne fundamentálna diskusie o charaktere, trvaní a možných dopadoch súčasnej šesťročnej "krízy". Formuje sa konsenzus, že už nejde o klasickú krízu hospodárskeho cyklu, ale o dlhodobú stagnáciu, sprevádzajúcu sekulárnu transformáciu (zmenu "normály") vyspelých ekonomík a ich satelitov.
Všetko spustil prof. Larry Summers, bývalý minister financií, prezident Harvardu a riaditeľ Obamovej Rady ekonomických poradcov (NEC), ktorý vyhlásil 8.11 v prezentácii pre MMF, že sa USA nachádzajú v "dlhodobej stagnácii". Šokoval tým dôverčivú sektu, ktorá stále verí, že sa svetové hospodárstvo môže vrátiť pred r 2008. Za pár dní mu sekundovali tiež Nobel laureát Paul Krugman, známy propagátor riešenia krízy fingovaným "útokom mimozemšťanov". Túto "doktrínu" si neodpustil ani tu.
Evolučná situácia
Krugmanovo kredo: "Míňanie je dobré, a aj keď je produktívne míňanie to najlepšie, neproduktívne míňanie je stále lepšie ako žiadne" iste rezonuje s myslením mnohých ekonómov. Na Západe sa však okamžite rozvírila debata, pretože obaja ekonómovia vlastne odporúčajú pokračovanie v štátnych intervenciách Fedu až do zápornej úrokovej miery: kedy platíme bankám za to, že peniaze skladujú a banky na oplátku platia, keď si od nich peniaze požičiame. Obaja sa však zhodnú, že ide o trvalú stagnáciu a že nástroje tradičnej makroekonómie zlyhali. Bohužiaľ, ani jeden z nich neuvádza, čo je príčinou takejto dlhodobej (20-30 rokov) "Secular stagnation". Každý chce dnes len niečo riešiť, ale málokto definuje čo.
Táto dlhodobá stagnácia prebieha súčasne so sektorovou transformáciou vyspelých ekonomík, nie je produktom tradičného hospodárskeho cyklu, ale skôr trvalou evolučnou situáciou. V takom stave "L" (nová kvalitatívna normála) nie sú vyspelé ekonomiky (USA, Japonsko a západná EÚ) schopné dosiahnuť plnú zamestnanosť bez pomoci finančných bublín alebo masívnych stimulov (tlače nových peňazí), ktoré však danú situáciu aj naďalej zhoršujú, zahmlievajú, degenerujú alebo deformujú.
Inštitucionálna degenerácia
Koncepcia dlhodobej stagnácie (Secular stagnation) je známa a podobná tzv "stacionárnemu stavu" Adama Smitha, kedy pôvodne bohatá krajina prestane rásť, vďaka skorumpovanej a monopolnej elite, ktorá uzurpuje moc a riadi štát ako svoj vlastný podnik.
Smith uvádzal príklad stredovekej Číny a jej inštitucionálnej degenerácie. Dnes sú v podobnom stave tie najvyspelejšie krajiny a na nich závislé, odvodené ekonomiky. Podobné koncepcie dlhodobej evolúcie ponúkal tiež Schumpeter svojou cyklickou "kreatívnou deštrukciou", a ešte predtým aj G. Vico svojím cyklom "corso-stázy-ricorso" ekonomických a spoločenských systémov. Náš súčasný problém je, že tieto historicky dlhé, sekulárne trendy dnes akcelerujú tak rapídne, že ich dopady sú vnímané aj v jedinej generácii. Bohužiaľ, nikto z vnímavých pozorovateľov doteraz neponúkol sekulárne príčiny existencie týchto dlhodobých stagnácií.
Konvenčná múdrosť sklamala
Summers ďalej potvrdil, že "Tradičné makroekonomické myslenie nás zaseklo vo veľmi vážnom probléme." Tzv. "Konvenčná múdrosť" sklamala: jej skôr fungujúca liečba stratila potenciu a prestala fungovať; asi ako nadmerné užívanie antibiotík. Racionálne nové liečivá však nepredpísal, nepoznajúc diagnózy, okrem zvýšenej dózy rovnakých "antibiotík". Asi preto sa vzdal kandidatúry na šéfa Fedu a išiel do ústrania, aby konečne mohol povedať, čo si vlastne myslí. Spadla do toho nešťastná a nič netušiaca pani Yellen, ktorá jednoducho bude pokračovať, aj keď je z toho všetkého tiež "jeleň".
Tým sa problém ešte ďalej prehlbuje: ak sa všade na svete učia rovnakú a rovnako nefungujúcu makroekonómiu, kde a ako potom získať nové a toľko potrebné znalosti? Určite nie v škole. Prevládajúca intelektuálna monokultúra je znakom vážneho úpadku vzdelávania a myšlienkového stroskotania v riešení pálčivých problémov doby. Vôbec najhlbším problémom však je interpretácia ekonomiky ako jednoduchého lineárneho stroja a nie ako adaptabilného, sebaprodukujúceho (autopoetického) spoločenského organizmu. Ako a kde naučiť mechanistické Simpleton biologickej komplexnosti? A koľko generácií bude trvať, než vznikne a presadí sa kvalitatívne nová paradigma štúdia ekonomického správania? A kto to bude učiť? A z akých kníh?
Politici experimentujú na ľuďoch
Medzitým sa ekonómia aj ekonomika budú zmietať v chaose vedomostného incestu a navrhovať riešenia hraničiace so "šialenstvom", definovaným už Einsteinom ako trpezlivé opakovanie toho istého, znovu a znovu - pri očakávaní odlišných výsledkov. Viac ako šesť rokov už držíme úrokové miery na nule a tlačíme stále viac nových peňazí, bez toho, aby sa zvýšil rast alebo zamestnanosť. Budeme teda pokračovať: úrokové miery do negatív a nových peňazí ešte viac.
Posúďte sami: V ČR dnes riadi osudy občanov nikým nezvolená, malá skupinka štyroch (hlasovanie rady bolo 4:3) "boys z Neumětel", ktorým sa dostala do ruky ČNB a tým aj hospodársky osud verejnosti. S až amatérsku vervou sa vrhli na dlhodobé tlačenie nových peňazí v neautonómnej a úplne odvodenej ekonomike; tlač peňazí bez konca, z ktorého nebude (ak majú Summers a Krugman pravdu) ľahkého východiska. Stále sa mýliaci "politicos" už neexperimentujú len so strojmi, modelmi alebo morčatami, ale rovno s ľuďmi: učia sa na nich, z vlastných chýb. Akoby nevnímali, čo sa stalo v Japonsku, USA a západnej ("starej") časti EÚ.
Summers síce správne identifikoval symptómy dlhodobej stagnácie, ale jeho predpis liečby spočíva v prelomení bariéry limitu nulovej úrokovej miery (ktorú nepovažuje za prirodzenú). Odporúča teda (tým druhým) pokračovať ďalej v agresívnej politike, až do negatívnej úrokovej miery. To by sa aj Einstein začudoval, ako je jeho definícia šialenstva zhovievavá. Negatívny úrok znamená, že sporitelia budú platiť za možnosť vkladu do banky.
Hotovosť sa stane prežitkom
Neprevedú potom sporitelia svoje úspory radšej do hotovosti? Pre makroekonóma ani toto nie je problém: kedykoľvek niekto nakúpi za hotovosť, štát mu jednoducho pripočíta daň, ktorá porastie v čase. Skôr či neskôr sa sporitelia do banky (radi) vrátia, než by ich hotovosť mala stratiť hodnotu úplne. Ešte radi zaplatia banke úrok za ochranu elektronickej hodnoty vkladov. Peňažná hotovosť sa tak stane zbytočným prežitkom, nepodliehajúcim kontrole štátu.
Nie, nerobíme si žarty z Einsteinových "šialencov". Vyššie spomenuté návrhy negatívnych úrokových mier pochádzajú z dielne University of Michigan (Prof. M. Kimball). Ak však nejaká stratégia nefunguje pre úroky "nad nulou", prečo by mala tá istá stratégia fungovať pre úroky "pod nulou"? A už máme tému pre záslužnú, plne EÚ grantami financovanú makroekonomickú dizertáciu. Žijeme to v krásnej, racionálnej, vedecky, politicky i ekonomicky fundovanej dobe, že?
Einstein sa obracia v hrobe
Oportunistický Krugman sa k Summersovi pripojil, aj keď ho osobne až žiarlivo neznáša. Teraz teda tvoria nedobrovoľný SK-tím. Ak nebola inflácia (viac než dekádu), ako teda vznikla ten nadmerný dopyt po nehnuteľnostiach? Prečo je svetová ekonomika v tak zlom stave? Čo keď je prirodzená úroková miera negatívna? Potom nám len psychologická nulová bariéra bráni v jej dosiahnutí. Túto bariéru je potrebné preraziť s pomocou väčšieho tlačenia, nižších úrokov, atď. Einstein sa asi už, sám pološialený, obracia v hrobe.
Negatívne miery a sekulárna stagnácie nie sú nič nové. Už ako študent som čítal Dona Patinkina, ktorý formuloval možnosť priesečníku kriviek investícií a sporenia pod nulovou úrovňou úrokovej miery. Vzniká tzv "likvidná pasca" (liquidity trap) a rovnováhu (prirodzenú úrokovú mieru) možno nájsť len v negatívnom priestore. Preto Summers odporúča pokračovanie tlačenia peňazí, až do negatívnych úrokov. Dlhodobú sekulárnu stagnáciu, okrem SK-tímu, odvodzovali už skôr M. Kalecki, A. Hansen, atp. aj keď z iných dôvodov. Dnes ju predpovedajú ďalší špičkoví ekonómovia, ako Nobelista E. Phelps (obdobie nízkeho rastu, neznámeho trvania) a R. Gordon (rast GDP 2007-2027 najnižší od čias G. Washingtona).
V podstate sa zástancovia sekulárnej stagnácie líšia iba v odhadoch možných príčin. Prof. Seccarecca z Univ. Ottawa, zhŕňa: "Naša ekonomická profesia je buď zaseknutá v časovom tuneli (time warp) alebo prepadla akejsi kolektívnej amnézii tým, že aj dnes pokračuje v opakovaní rovnakých starých kontroverzií!" A sme späť pri Einsteinovi ...
Príčina stagnácie
Osobne vidím pravú príčinou stagnácie v prebiehajúcej transformácii dominantných ekonomických sektorov (akou bola aj Priemyselná revolúcia, transformujúcej prechod z poľnohospodárstva na priemysel ako kľúčového zdroja zamestnanosti). Vďaka rastu produktivity práce sa dlhodobo znižuje zamestnanosť v poľnohospodárstve, neskôr v priemysle, po vojne v službách a teraz aj v štátnom sektore: máme teda už najmenej štyri základné historické transformácie za sebou.
Bohužiaľ už žiadny nový, piaty sektor, do ktorého by sa dnešní nezamestnaní mohli automaticky presunúť, neexistuje. Je teda nevyhnutné, že prebieha bezprecedentná a posledná transformácia - od globálnej ekonomiky späť k ekonomikám lokálnym, tj deglobalizacia → premiestnenie. Symptómy tejto transformácie sú self - service, desintermediacia, kustomizácia, pokles transhraničného obchodu, glokalizacia a konečne aj premiestnenie. Iba trvalé zastavenie rastu produktivity práce a odmietnutie nových technológií a inovácií, by zmrazilo ekonomickú evolúciu na súčasnom stave . Nie je teda o čo stáť a navyše ide o predstavu nereálnu: prirodzená evolúcia sa nedá zastaviť, len deformovať. Stagnácia je následkom toho, že sa štát prirodzenej evolúcii bráni a robí všetko možné, aby ju zvrátil späť a zafixoval súčasný stav, ktorý je svojimi finančnými bublinami tak výhodný pre politické a špekulatívne vrstvy.
Cesta k plnej zamestnanosti
Fed funguje na základe ďalších nesprávnych predpokladov, ako, že nízka inflácia znamená vyšší dopyt, inflácia nie je problém pri vysokej nezamestnanosti (Phillipsova krivka), snaha o rovnováhu pri "plnej zamestnanosti" (Veľká inflácia 60. rokoch), "Prirodzená" úroková miera (s pomocou štátnych intervencií), atp. Ale obaja, Krugman aj Summers, odporúčajú Fedu intervenčné finančné "bubliny" ako cestu k plnej zamestnanosti. Krugman Fedu (a Summers Clintonovi) odporúčali fatálnu "housing bubble" už v rokoch 2000-2002 - a nakoniec ju dosiahli. Dnes opäť odporúčajú znova opakovať to, čo už toľkokrát zlyhalo. Naozaj podivný pohľad na ekonomiku, asi podľa známeho evergreenu "Im forever blowing bubbles".
Súčasnú finančnú bublinu (pozri rekordné ceny na burze) chce SK-tím udržiavať a posilňovať do neurčita, až do negatívnych úrokových mier. Niektoré iné centrálne minibanky im začínajú načúvať. Medzitým, Bernanke odhalil staršie fakty, že nízky rast produktivity práce (okolo 1%) už nevníma ako dočasný, ale skôr trvalý a "normálny" stav. To nie je dobré: podniky znížili investície do zariadení, R & D, technológií a inovácií, nové start-ups narážajú na nedostatok financií, znalosti a schopnosti nezamestnaných zastarávajú, atp. Trvalý pokles rastu produktivity (vďaka politike Fedu od roku 2008) prudko obmedzí možnosti hospodárskeho rastu bez nábehu inflácie - a tak ospravedlní pokračovanie v intervenčnej politike štátu.
Keby sa však rast produktivity práce predsa len nepodarilo dlhodobo utlmiť, potom nové technológie, podnikateľské modely a myslenie urýchli toľko potrebné riešenie sekulárnej stagnácie: uvoľnením prirodzenej transformácie (nemeckej "štvrtej priemyselnej revolúcie") hospodárskej evolúcie i súčasnej politickej nestability od globálneho do lokálneho diania.