Tempo urbanizácie tejto krajiny by len ťažko našlo vo svete obdobu. Chudobná a navonok uzatvorená krajina od reforiem Deng Xiao Pinga v roku 1978 zažíva nevídaný rast v mnohých sektoroch, stavebný priemysel nevynímajúc. Podľa odhadov sa toto odvetvie podieľa na HDP približne v rozsahu 15%. Príkladom rozmachu je mestská časť Pudong v Šanghaji. Táto pôvodne chudobná štvrť sa za 20 rokov premenila na jedno z miest s najvyššou hustotou mrakodrapov na svete.
Reakcia na globálnu finančnú krízu
Prvý zlom ekonomického zázraku nastal v roku 2008, kedy na pokles svetového dopytu zapríčinený vplyvom krízy reagovala čínska vláda fiškálnym stimulom vo výške viac ako 500 miliárd USD. Pozitívny účinok udržania rastu HDP nad 7% zatienili jeho neskoršie dôsledky.
Do obehu sa dostalo obrovské množstvo peňazí, objem ktorých sa viac ako strojnásobil, čo využili štátne banky na podporu paralelného, šedého bankovníctva, špekulatívnych a často nekvalitných investícií. Značná časť finančných prostriedkov smerovala do budovania nehnuteľností. Vznikli nové mestské časti, dokonca nové mestá. Nehnuteľnosti sa pre vysoký dopyt predávali aj nedokončené, nie však pre potreby bývania, ale ako špekulatívne nákupy.
Rast cien sa pohyboval v rozmedzí 10-20%, niekde i viac. Štandardný byt v Pekingu či Šanghaji stojí približne 25-násobok ročného priemerného príjmu, v New Yorku stojí porovnateľná nehnuteľnosť približne 8-násobok. Pred spľasnutím bubliny v Japonsku sa pohybovali ceny takýchto bytov na úrovni 15-násobku.
Viaceré indikátory však poukazujú na zlom v realitnom trhu. Rast cien nehnuteľností začal v roku 2014 stagnovať, v 70tich sledovaných veľkých mestách ceny poklesli v júli o 0,9% a v júni o 0,5% v porovnaní s minulým rokom a tento pokles pokračoval vo väčšine miest až do septembra. Extrémnym prípadom je mesto Hangzhou, kde niektorí developeri v snahe získať financie znížili ceny nových bytov o 30%. Na podporu predaja sa na trhu objavili garantované ponuky na spätné odkúpenie za 120% kúpnej ceny o 3 resp. 140% o 5 rokov.
Aktivity provinčných vlád a možné následky spľasnutia bubliny
Aktívnym hráčom neboli iba developeri, ale aj provinčné vlády, ktoré za finančnej pomoci Pekingu budovali obrovské infraštruktúrne projekty, od potrebných až po úplne nezmyselné. Často boli tieto aktivity financované skrz umelo vytvorené spoločnosti, ktoré si vďaka tomu mohli požičať aj od tieňových bánk.
Vlády sa tak začali nadmerne zadlžovať, výrazným zdrojom príjmov na krytie nákladov sa stali odpredaje pôdy, určené na ďalšie diskutabilné investície do nehnuteľností. Z dôvodu dlhodobej nerentability mnohých projektov pretrváva v provinciách krehká rovnováha. V prípade útlmu v stavebnom sektore tak vypadnú nielen nezanedbateľné príjmy z predaja pôdy, ale vzniknú aj nové problémy.
Stavebný sektor je dôležitý zamestnávateľ a výpadok by znamenal stratu zamestnania pre nízko-kvalifikovanú pracovnú silu a následné socio-ekonomické nepokoje. Situácia, ktorej sa každá vláda snaží vyhnúť. Škodu by tak priamo utrpeli nielen majitelia bytov, ktorí do týchto nehnuteľností investovali všetky svoje úspory, ale aj krajiny, z ktorých Čína dováža nerastné suroviny a pokles dopytu by ich priamo zasiahol, napríklad Austráliu.
Zopakuje sa história?
Čínska vláda si je rizík plne vedomá a podniká kroky na ich odstránenie. Koncom septembra centrálna banka pristúpila k výraznému uvoľneniu úverových obmedzení a regulácie pri kúpe druhej nehnuteľnosti. Na základe týchto opatrení tak z krátkodobého hľadiska došlo k zvratu vo vývoji na realitnom trhu a je reálny predpoklad, že na pár mesiacov dôjde k jeho oživeniu, no realitný trh Číny ostáva aj naďalej rizikový.
Hlavným problémom ostáva koncentrácia rizík v tomto sektore a prípadný pokles tak predstavuje jednu z najväčších hrozieb pre ekonomiku. Situácia nie je rovnaká ako pri hypotekárnej kríze v USA, no rizikové investície sú reálne a súčasný stav je dlhodobo neudržateľný. Hlavnou hrozbou je rastúce zadlžovanie a nehnuteľnosti, použité ako kolaterál pre takmer všetky formy úverov v krajine - scenár podobný s krízou v Japonsku. Za túto situáciu sú zodpovedné nielen štátne, ale aj tieňové banky.
Aj napriek ukazovateľom, ktoré by podľa klasických ekonomických teórií mali predpovedať nevyhnutnú krízu, je Čína asi jedinou krajinou, ktorá je schopná túto neľahkú situáciu zvládnuť vo vlastnej réžii bez väčších strát. Silným argumentom podporujúcim tento scenár je v podstate uzatvorený finančný systém plne kontrolovaný vládou a značné devízové rezervy, ktorými disponuje.
Vláda tak môže regulovať finančné toky, odliv kapitálu v prípade zhoršenia situácie nehrozí a prípadné výpadky dokáže efektívne kompenzovať. Politici už neraz finančne zasiahli a zachránili problematické spoločnosti pred bankrotom a hrozbou vypuknutia paniky. Na zvládnutie deformovaného realitného trhu je potrebné obmedzenie zadlžovania lokálnych vlád a účinná regulácia šedého bankovníctva spolu s reformou celého bankového sektoru. Hlavným cieľom je postupná stabilizácia rastu na trhu s realitami až na udržateľnú úroveň.
Budúcnosť čínskej ekonomiky závisí predovšetkým od rozhodnutí politikov. Čína nie je zďaleka normálna kapitalistická či trhová ekonomika, skôr štátom riadené hospodárstvo. Z tohto dôvodu budú reálne zmeny podmienené rozhodnutiami v rámci politbyra Komunistickej strany Číny ako okolnosťami v rámci trhu.