Existujú dva základné modely spoločnosti. Prvým je spoločnosť slobodná, druhým spoločnosť totalitná. V histórii sme videli množstvo totalitných spoločností a len niekoľko spoločností slobodných. Väčšina štátov leží niekde medzi týmito dvoma modelmi a obsahuje prvky jedného aj druhého. Podstatnou je ale dynamika zmeny spoločnosti. Zdá sa, že prirodzená inklinácia vodcov je smerom k zväčšovaniu svojej moci pomocou rastu štátu. Pokiaľ sa spoločnosti ekonomicky darí, tak aj bežní ľudia inklinujú k strate svojich slobôd, ktorá je kompenzovaná ekonomickými a sociálnymi vymoženosťami.
To všetko však len do bodu, kým ekonomika prosperuje. Čím viac sa spoločnosť stáva totalitnou, tým viac ale upadá. Je to spôsobené tým, že centrálne plánovanie naberá čoraz väčšie proporcie, a zákon a jeho vymáhanie slúži v prospech vládnucich elít. To zabíja hlavný politický a ekonomický princíp slobodnej spoločnosti – angažovanosť jednotlivcov na chode spoločnosti. Čím viac o veciach rozhoduje elita, tým obmedzenejšie a horšie jej rozhodnutia sú. Situácia často končí tým, že krajina sa ekonomicky zrúti. Nasleduje revolúcia a zmena systému späť k slobodnejšej spoločnosti. A cyklus opäť začína.
Ak sa pozrieme na každú väčšiu krízu, ktorú Európa zažila, vidíme zlyhanie európskych politikov. Zoberme si chaos, ktorý sprevádzala finančná kríza – záchrana Grécka a západných bánk. Zatiaľ čo v USA sa kríza vyriešila niekoľkými rozhodnutiami Fedu a vlády, v Európe trval chaos mesiace, ak nie roky. Súčasná migračná kríza priniesla obdobný chaos, ktorý ohrozuje hlavný pilier EÚ - voľný pohyb osôb.
Rozhodnutia EÚ sú chaotické preto, lebo únia je trhoviskom záujmov svojich štátov. Napriek európskej integráciimá každý štát svoje vlastné ciele a tvrdo si ich presadzuje. Krajiny ako Veľká Británia, Írsko, Dánsko a Poľsko si múdro dohodli výnimky z určitých procedúr. No ostatné štáty musia rozhodnutia „rozšírenej kooperácie“ rešpektovať a prispôsobiť sa tak demokratickej väčšine. A v tomto prípade zisťujeme, že demokratický proces (vláda väčšiny) slúži práve tejto väčšine, pričom menšina trpí. A pokiaľ neexistujú zákony na ochranu menšiny, väčšina si bude privilegovať čoraz viac moci rozhodovať.
Na jednej strane na nás neustále útočí európska propaganda o tom, ako nám pomáhajú eurofondy, no na strane druhej vidíme realitu. Realitu, kde EÚ robí neefektívnu a slabošskú politiku, na ktorú doplácajú tí malí. A tak ako sme platili za grécku krízu pri tvorbe eurovalu, migračnú politiku núteným altruizmom, agrárnu politiku biednymi dotáciami, budeme doplácať aj na jej zahraničnú politiku stratou štatútu transportnej krajiny zemného plynu. Všetky štáty v EÚ sú si rovné, no niektoré sú si ešte rovnejšie.
Slobodná spoločnosť je postavená na tom, čo sa robiť nesmie, nie na tom, čo sa robiť musí. Donucovanie vytvára politické a ekonomické nerovnováhy, ktoré skôr či neskôr prasknú. Ekonomická kríza v eurozóne pokračuje a ešte zďaleka nedosiahla svoje dno. Keď sa tak stane, možno si mnohí ľudia uvedomia, že Európska únia nespĺňa ich predstavy o kooperácií štátov, národov a jednotlivcov Európy. A proces dezintegrácie Európy sa môže začať.
Keď sme po svojej totalitnej minulosti vstupovali do EÚ, verili sme, že tá je ostrovom slobody a prosperity. Udalosti posledných rokov nás však naučili, že slobodná spoločnosť nie je stav, ktorý sa dá prijať, ale neustály proces, o ktorý musíme bojovať. Posledné rozhodnutia EÚ nám dávajú príčinu na tento odkaz nezabudnúť.