Áno, euro je politický projekt. Áno, ale ktorá mena nie je? A tiež nie je pravdou, že by sa spoločná mena hodila len pre seba si podobné krajiny. To by dolár dávno neexistoval a česká koruna by nemohla spájať Prahu a severné Čechy (štruktúra ich HDP je úplne iná!).
Túžba po tom, aby všetci boli rovnakí, vyrábali rovnaké syry a mali rovnakú štruktúru ekonomiky nikam nevedie. Veď predsa najväčšie zisky plynú z rozdielnosti ...
Nekonečný beh k nule
Devalvácia, od ktorej si všetci kritici eura toľko sľubujú, jednoducho cestou nie je. Viedlo by to v efekte k tomu samému, čo kritizujú. Posilnenie relatívnej pozície Grécka (a iných, ktorí by devalvovali alebo depreciovali s nimi alebo po nich) by zas bolo "na úkor iných", ktorí by boli v rovnakom pokušení znehodnocovať svoju menu. Euro bolo zavedené mimochodom práve preto, že tento beh k nule nikam nevedie.
Spätne hodnotíme obdobia pred krízou (2001-2007) ako roky nadmernej likvidity a nízkych úrokových sadzieb, čo bol jeden z faktorov, ktoré prispeli k hĺbke krízy.
Otázkou je, do akej miery to možno pripísať euru. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa nič nezmenilo ani keby krajiny mali vlastnú menovú politiku. Nadmerná likvidita bola takmer celosvetovým problémom. To môžeme ľahko ukázať na príkladoch USA, Británie, Švajčiarska, Maďarska, Ukrajiny a mnohých ďalších krajín.
Implikácia, že politika Európskej centrálnej banky automaticky viedla k zlým úverom, je mylná. Je to rovnaké, ako hovoriť, že za hĺbku krízy môže Bank of England alebo Švajčiarska národná banka.
Euro naozaj nespôsobilo zlú hospodársku politiku jednotlivých krajín. Euro nenútilo komerčné banky k nadmernému vytváraniu úverov; nenútilo investičnej banky k hazardnému riskovaniu managementu.
Mimochodom, plno dnes vzorových krajín malo pred eurom dosť žalostné verejné hospodárenie, ktoré sa im však v posledných rokoch podarilo zvrátiť (Fínsko, Belgicko ale aj Španielsko mali vysoký štátny dlh, ktorý medzičasom znížili).
Naopak euro je pre mnohé štáty a svet vo všeobecnosti symbolom stability. Znovu opakujem, že krajiny krachujú euro neeuro (Maďarsko, Island). A za to, že Európa po niekoľko rokov dosahovala hospodárskeho rastu s nízkymi úrokovými sadzbami, vďačíme aj spoločnej mene.
Zóna nie je štát
Je však pravda, že mnohé krajiny tú šancu stratili. V období vysokého rastu a nízkych úrokov dochádzalo k zásadnému zadlžovaniu, hoci intuícia velila k opaku. Ani za to ale predsa nemôže spoločná mena. Ako hovorí nemecký ekonóm Otmar Issing (ktorý mimochodom kritizuje záchranu Grécka), eurozóna nie je štát.
Eurozóna v mnohých smeroch krízu tlmí a hospodársky vývoj stabilizuje. V dobách najväčšej neistoty euro zabránilo extrémnej volatilite mien medzi jednotlivými štátmi, udržalo obchodné vzťahy v chode, čo nie je dobré podceňovať. Euro jednoducho prinieslo to, čoho bolo v čase najväčšej finančnej a ekonomickej krízy najväčší nedostatok: stabilitu a koordináciu hospodárskej (menovej) politiky.
Na druhej strane kríza naozaj ukazuje, že v eurozóne - rovnako ako v celej únii ale aj v USA (a konieckoncov kam sa pozriete) - je veľa hospodárskych problémov. A ten najväčší sa volá verejný a súkromný dlh, tie predovšetkým je potrebné riešiť.
Skutočné príčiny hĺbky súčasnej hospodárskej krízy naozaj neležia v eure. Problém je v politikoch, ktorí sa zadlžujú euro neeuro.
Tomáš Sedláček hlavný stratég ČSOB |