Rupnik: Straníci sa ukázali schopnejší

Všeobecne pozitívna bilancia tretej vlny demokratizácie vo východnej a v strednej Európe by mohla znieť asi takto: V stručnosti boli v roku 1989 vyhlásené tieto ciele: zaviesť základné slobody a demokratický spôsob vlády, trhové hospodárstvo vedúce k prosperite, zabezpečiť "návrat k Európe“, čo prenesené zo symbolov do praktickej politiky znamenalo pripojiť sa k Európskej únii ako spoločenstvu slobodných národov zabezpečujúcemu mier na kontinente. Tieto základné ciele boli, minimálne v strednej Európe, vcelku úspešne dosiahnuté.

Demokratický systém nie je otvorene napádaný a voľby majú za cieľ zmenu vlády, nie režimu. Konverzia na trhové hospodárstvo viedla, po počiatočnom prepade, k dekáde rýchleho rastu, k modernizácii a zlepšeniu životných štandardov väčšiny obyvateľov. Vstup do Európskej únie bol zavŕšený v roku 2004 (pre Rumunsko a Bulharsko v roku 2007): po prvý raz vo svojich moderných dejinách sa "predmestia Európy“, ako poľský historik Jerzy Jedlicki raz nazval územie medzi Nemeckom a Ruskom, začlenili do hlavného prúdu demokratickej a prosperujúcej Európy. V tomto smere sa postkomunistická cesta strednej Európy líšila od tej, ktorú musel prejsť západný Balkán alebo okrajové štáty bývalého Sovietskeho zväzu, kde, napriek nespornému pokroku v predchádzajúcom období, pred hybridnými režimami stále stoja nedokončené úlohy: budovanie národného štátu a konsolidácia demokratického ústavného poriadku. S vedomím týchto výhrad i výdobytkov posledných dvoch dekád sa opäť pozrime na odmietavý postoj k oslavám toho, čo je v širokom meradle ponímané ako poľutovaniahodné štádium demokracie vo východnej Európe po dvadsiatich rokoch. Naším hlavným argumentom je, že i napriek odlišnostiam situácií v jednotlivých krajinách je tu spoločný menovateľ, ktorý sa dá vyjadriť ako vyčerpanosť z trojnásobného transformačného cyklu, ktorý sa dotkol sféry demokracie, trhového hospodárstva a Európy.

V bezprostredných ohlasoch na udalosti roku 1989 bolo cítiť očakávania, že proces budovania demokracie po totalite bude významným experimentom pre všetky demokracie. Proces, v ktorom museli byť nanovo definované, opäť vytvorené všetky základné princípy demokratického politického zriadenia (ústava, parlament, občianske spoločenstvo a občianstvo), priťahoval nemalú medzinárodnú pozornosť i preto, že bol vnímaný ako experiment, ktorý môže poslúžiť ako inšpirácia pre niektoré unavené demokracie na Západe. Čo však naproti tomu prevládlo, bola kampaň za čo najrýchlejšiu a vernú imitáciu všetkého, čo urobia západné vzory. V tom sa rok 1989 výrazne líšil od roku 1968 a od myšlienky (ilúzia či utópia Pražskej jari), že je možné prísť s odlišným modelom. Imitácia v rámci strednej Európy bola v podstate úspešná (prinajmenšom, ak posudzujeme ústavný a inštitucionálny rámec). Jediným problémom bolo, že sa imitoval model, ktorý už sám osebe prejavoval známky únavy, dokonca až krízy. A nie je prekvapujúce, že východoeurópske repliky ich verne reprodukujú: prudký pokles účasti vo voľbách, hlboká priepasť medzi občanmi a politickou špičkou, nízka dôvera v štátne a parlamentné inštitúcie, nárast populistických a nacionalistických podnetov smerom k liberálnej demokracii.

Až donedávna bolo možné zhrnúť paradoxný prechod asi takto: V roku 1989 demokratická kultúra spoločností strednej Európy, ktorej najvyhranenejšími nositeľmi boli disidentské hnutia, zvrhla rozkladajúce sa komunistické štruktúry. Avšak v politickom kontexte parlamentnej demokracie nastolenej v nasledujúcej dekáde, sa nositelia straníckych štruktúr (zdedených z minulosti) ukázali schopnejší ako exdisidenti stotožnení s obranou demokratickej kultúry a hodnôt. Jedným z vysvetlení by mohlo byť, že popri predpokladanom skončení momentu počiatočnej účasti na reštaurovaní demokracie, profesionalizácia na cieľ zameraných politikov podľa predpokladov prevládla nad amatérmi zameranými na hodnoty. Strany nahradili hnutia a volební manažéri a experti zatienili intelektuálov z disentu. Dá sa to chápať i tak, že antipolitickí disidenti kladúci dôraz na etiku ako základ politiky a skôr na budovanie občianskej spoločnosti než straníckej mašinérie sa domnievali, že vypadli z hry pre svoju zlú vybavenosť pre normalitu súťaže parlamentných strán. Prehrali, spolu s politickou kultúrou, ktorú prinášali do nových demokracií, kvôli svojim cnostiam. Iný, kritickejší názor tvrdí, že, naopak, stratili svoju politickú dôležitosť práve preto, že neboli verní odkazu disentu. V roku 1989 zabezpečili demokratickú legitimitu experimentu voľného trhu, ktorý mal racionálne opodstatnenie, ale i politické obmedzenia a svojich neúspešných účastníkov: šoková terapia pod vlajkou Solidarnosci uskutočnená Lechom Walesom a Jacekom Kuronom bola pomerne úspešná z ekonomického hľadiska, ale znamenala odsunutie politického odkazu disentu nabok. Politické sily, ktoré mali v úmysle pokračovať v odkaze disentu (etika v politike, jazyk práv a právny štát, občianska spoločnosť) boli skoro porazené a marginalizované: v Českej republike Občianske hnutie (OH) v júni 1992 nezískalo 5 % hlasov potrebných na vstup do parlamentu, v Poľsku sa Združenie slobody (UW) v roku 2000 vydalo tou istou cestou a v Maďarsku slobodní demokrati (SDSz) vypadli v roku 2001. Obidve vysvetlenia čerpajú zo staršej diskusie o demokratickom disente za čias komunizmu: boli disidenti v roku 1989 vrcholom ľadovca, hovoriacim za spoločnosť ako celok, alebo boli vždy pôsobivým getom v zhovievavej a pasívnej spoločnosti?

V krátkosti: 20 rokov po roku 1989 prichádzame na záver trojakého cyklu: 1. Od demokratickej tranzície a konsolidácie k akútnym prejavom únavy z demokracie a vyčerpaným politickým elitám. 2. Od úspešnej ekonomickej transformácie ku kríze modelu voľného trhu. 3. Od úspešnej demokratizácie "europeizáciou“ až k narazeniu na geopolitické limity transformačnej sily EÚ.

Východná Európa práve teraz v kríze úspešne model napodobnila a hľadá, podobne ako celý svet, novú demokratickú paradigmu.