Príhodné je, že v šiestom verši sa v tejto súvislosti objavuje aj samotná Európa: "Žiadny človek nie je ostrovom, nikto nie je sám pre seba, každý je súčasťou pevniny, kusom krajiny; ak more spláchne kúsok pôdy, Európy je menej."
Koniec idylky a späť na zem. Grécka kríza je len špičkou ľadovca - ľadovca európskeho a koniec koncov aj amerického a japonského syndrómu, ak chcete. Grécko sa len predtým dostalo tam, kam by viedla predĺžená trajektória vývoja verejných financií vo väčšine krajín. Nakoniec to pochopilo aspoň Nemecko, Británia a snáď aj my - a vo všetkých týchto krajinách je cítiť silnú snahu znížiť zadlženosť.
Ak bola táto kríza zatiaľ pre niektoré štáty skoro smrteľná, tá ďalšia, ak sa nezmeníme, bude smrteľná už takmer iste. Vysoký štátny dlh je len syndrómom choroby, nie jej príčinou. Môžeme síce liečiť syndrómy (pri mnohých chorobách sa to tak robí), ale štátny dlh nie je primárnym problémom. Nestačí ono proklamované "zastavenie zadlžovania", my musíme dlh znížiť. Teda zjednodušene povedané, nestačí nerobiť deficity verejných financií, my sa musíme naučiť vytvárať prebytky.
Keď pominie Memento mori
Kto žije príliš dlho na hrane, nesmie sa čudovať, že sa čas od času poreže. A naša euroamerická civilizácia na hrane žila príliš dlho. A skoro by sa dalo povedať až príliš pohodlne. Hoci sme najbohatšou civilizáciou, čo kedy na tejto planéte žila, trápi nás nedostatočnosť. Aj pri tých najprudších tempách rastu sme sa ďalej zadlžovali.
Trpíme istým druhom schizofrénie: chceme malý štát, čo sa týka daní, ale veľký, čo sa týka výdavkov. Dôsledok? Všade kam oko dohliadne samý prebytok, len prebytok verejných financií musí človek hľadač.
Kríza nie je vôbec za nami. Len sa presťahovala z bánk a veľkých podnikov na štáty. Skončí, až keď zaplatíme dlh, ktorý z jej titulu vznikol.
Imperatívom minulých rokov bola maximalizácia rastu. Teraz je na čase nastaviť opačný kurz: mieriť na primeraný rast a zníženie dlhu. Inými slovami: cieliť napríklad na dvojpercentný rast HDP, a ak niektorý rok vyzerá na silnejší rast, zbrzdiť ho a pomocou reštriktívnej hospodárskej politiky vytvoriť prebytok, ktorý bude venovaný na zníženie dlhu.
Prioritou hospodárskej politiky v nasledujúcich dvadsiatich rokoch sa musí stať zníženie dlhu - a rast až na druhom mieste. To, že je národ schopný voliť takýchto politikov, koniec koncov dokázali aj české voľby. Ale to sme mali výhodu "gréckeho strašidla", ktoré reformnej snahe pomohlo. Čo keď na toto "memento mori" čoskoro opäť zabudneme?
Keď cielime infláciu, občas ju prestrelíme, občas naopak - prečo by to nešlo podobne aj v prípade rastu? V opačnom prípade nás čaká za nejaký čas grécky scenár v tmavomodrej (alebo tmavočervenej) podobe. Času nie je nazvyš. Ak bude mať česká pravica tendenciu pri prvých náznakoch prudkého rastu HDP znižovať dane, je to podobný populizmus, akého sa bude musieť vyvarovať ľavica, ktorá má zase tendenciu zvyšovať náklady, keď je z čoho rozdávať.
Highway to Hell
Občas, keď jazdím autom, hovorím si, že najlepší spôsob, ako primäť vodičov k tomu, aby jazdili opatrnejšie, by bolo niektoré vraky ich predskokana jednoducho neodpratať, alebo vraky po vyslobodení osôb umelecky stvárniť. Odpratané cesty totiž vyzerajú tak pohodovo a bezpečne, že pokojne šliapne na plyn. Cesta je však nebezpečné miesto a tváriť sa inak nepomáha.
Verejné financie sú tiež nebezpečné, je to potenciálna časovaná bomba hromadného ničenia. Nie každá generácia sa dostane do gréckych (alebo maďarských) vrakov, ktoré po odprataní do finančnej histórie čoskoro upadnú do zabudnutia. A tak zas šliapneme na dlhový plyn, nech do HDP duní ... a hrana zvoní.
Tomáš Sedláček hlavný makroekonomický stratég ČSOB |