Trvalo celých 15 rokov kým sa politici Východu a Západu dohodli, že miera demokratizácie spoločnosti, inštitucionálne vybavenie a zahraničnopolitická orientácia krajín strednej a východnej Európy je hodná stolovania za jedným stolom s veľmocami vyspelého Západu. Podkapitalizované krajiny východného bloku doplatili na desaťročia umelo udržiavaný hospodársky systém, ktorý bol prekorenený korupciou a manipuláciou. Pokus o vytvorenie sociálneho štátu s výhodami pre všetkých a na spoločný účet nevyšiel.
Prílev čerstvého kapitálu, technológií a znalostí priniesol transformujúcim sa ekonomikám žiadanú zmenu a výrazne podporil ich hospodársky rast. Cenou za ekonomickú transformáciu boli multimiliardové náklady spojené so sanáciou podnikovej či bankovej sféry zaplatené z peňazí daňových poplatníkov a čiastočne financované aj z úverov od medzinárodných inštitúcií. Ekonomická integrácia starého kontinentu však výrazne predbehla tú politickú. Už dávno predtým, ako sa krajiny strednej a východnej Európy formálne pričlenili k EÚ, bolo jasné, že dominantnú rolu v bankovom a podnikovom sektore hrajú zahraniční investori, najmä investori z krajín západnej Európy. Západ pomohol východu hospodársky napredovať, tým, že zefektívnil výrobné procesy svojich novootvorených fabrík na Východe. Ten pomohol Západu napredovať, keď manuálne intenzívnu prácu prebral na seba a otvoril svoj trh. Symbiotický obraz však nevydržal dlho - v dynamicky sa meniacom prostredí globálnej ekonomiky sa rovnováha ukázala ako krehká a nestála.
To, že svetová finančná a hospodárska kríza zamáva s celým svetom, mohol už dávnejšie šípiť aj priemerne inteligentný človek, bez formálneho ekonomického vzdelania. Politika extrémne lacných peňazí v kombinácii s astronomickými sumami záchranných balíčkov sa stali záchrannými kolesami svetovej ekonomiky. Situácia na hlavných finančných trhoch sa medzičasom stabilizovala a paradoxne vychádza z krízy ako víťaz americký dolár.
Postavenie dolára ako rezervnej meny v globálnom meradle predstavuje napriek mizernému úročeniu pre investorov väčšiu istotu, než akú ponúkajú ostatné meny. Problémy s likviditou bánk sa pomocou komplikovaných derivátových produktov dostali do účtovníctva centrálnej banky. V prvej vlne zasiahla kríza finančné trhy, v druhom slede na rad prišla reálna ekonomika.
Finančný sektor v zmenených podmienkach radikálne zmenil optiku vnímania rizík svojich úverových projektov. Diktát zisku sa v hlavách bankárov rýchlo premenil na diktát obozretnosti. To, čo bankárov v ére nízkych úrokových sadzieb nútilo mútiť vodu v honbe za ziskom až do tej miery, že nové produkty už pracovali len s frakciou pôvodnej hodnoty (a veľkým násobkom pôvodného rizika), sa razom stalo nechceným. Dôležité už nebolo vlastniť komplikované produktové štruktúry, vynášajúce miliardy, ale naopak, rýchlo sa ich zbaviť. V prvej fáze krízy sa otriasli finančné trhy, v druhej fáze ekonomický rast. Ako tsunami sa prevalila vyspelým svetom hospodárska recesia. Tempo ekonomického rastu zaznamenalo výrazný pokles s výnimkou Poľska naprieč celou Európou, Japonskom i Amerikou (prečítajte si viac o Poľsku: Poľsko je hviezdou. Ekonomická katastrofa na neho nestačila).
Fenomén hospodárskeho rastu sprevádzaný výhodami lacných peňazí a blahobytom na úver sa zmenil na nočnú moru. Obdobie recesie totiž naplno odhalilo záludnosti tohto spôsobu fungovania spoločnosti a do centra pozornosti sa dostalo bremeno dlhu, ktoré rokmi socializmu v kombinácii s voľným trhom niektoré krajiny pestovali. Do popredia sa dostali zadlžené krajiny južnej Európy, ktorých sociálne systémy fungujú na nereálnych predpokladoch budúcich výnosov, kde prebujnený verejný sektor nefunguje a kde sa na nereálnych sľuboch vyhrávajú voľby.
Aj strednú a východnú Európu nachytala kríza na hruškách. Naplno odhalila neudržateľnosť vývoja verejných financií, či spacifikovala do hviezd nafúknuté bubliny v niektorých ekonomických sektoroch. Po veselej oslave rastu prišla facka vytriezvenia. Pre krajiny s vlastnou menou to znamenalo, že v druhej polovici roku 2008 a prvom štvrťroku minulého roku relatívne rýchlo oproti susedom chudobneli, pre krajiny s eurom na maxime to znamenalo prepad firemných tržieb a relatívne zdraženie (minimálne v porovnaní so susedmi). Niektoré z nich potrebovali na preklenutie problémov úvery od medzinárodných inštitúcií, ktoré teraz diktujú neľútostné uťahovanie opaskov. Keď sa však situácia stabilizovala, prišla tretia vlna krízy, kríza dlhová, ktorú umocnila neschopnosť Grécka splácať svoje záväzky (o eure a Grécku čítajte viac: Klamali, až sa hory zelenali. Chvalabohu!) a Popravu eura nespáchajú špekulanti).
Zmeny v politickom spektre sa v krajinách strednej a východnej Európe čakali. Rok 2010 bol volebným rokom vo viacerých krajinách a s výnimkou Ukrajiny priniesol otočenie voličov skôr doprava (o politickom riziku si pozrite tiež komentár: Rok 2010 otestuje odolnosť voči politickému riziku). Na Slovensku síce dominoval ľavicový Smer, vládu však Robert Fico nepostavil. V Maďarsku sa voliči priklonili doprava, v Čechách tiež. Víťazstvo konzervativizmu a ekonomických liberálov bolo trhom vždy vnímané skôr pozitívne. Šancu na trvalý obrat ekonomického marazmu posledných dvoch rokov však budú mať len veľmi silné zásady a presvedčenie politikov, že cesta šetrenia a efektivity trhu je správna, hoci nepohodlne dlhá.
V súčasnosti však v Európe skôr dominuje tendencia opačná. Je to snaha politikov o zvýšenie regulácie, či zvyšovanie daní. Za chyby a zlyhania minulosti tak opäť zaplatí väčšina, lepšie povedané väčšinová stredná trieda. Ukotvenie budúceho hospodárskeho rastu na platforme vyšších regulácií a zväčšovania úlohy štátu v ekonomike však bude pre krajiny strednej a východnej Európy nesprávnou cestou, ktorej by sa pravicovo orientovaná politická elita mala vyhnúť, aby sa sen o sociálnom štáte nestal po vzore južanských krajín prekliatím východnej Európy.
Mario Blaščák člen predstavenstva OXYS Capital |