Parlament posunul termín skončenia regulovaného nájomného z 1. 7. 2007 na koniec roka 2008. Tým sa však problém nevyriešil, iba oddialil. Ak by totiž k uvedenému posunu nedošlo, nemalému počtu nájomníkov v bytoch s regulovaným nájomným hrozilo, že trhové nájomné nebudú môcť zaplatiť a skončia "na ulici". Existenciu tejto smutnej reality nik nepopiera.
K značnej disharmónii názorov však dochádza v otázke ústavnosti prijatého riešenia. Jednoznačne treba uviesť, že Ústava SR pozná nútené obmedzenie vlastníctva v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme a za primeranú náhradu (čl. 20). Diskutovať o nemožnosti regulovať nájomné ako o protiústavnom počine je teda neodôvodnené. Predmetom diskusie o ústavnosti môže byť však "primeraná náhrada".
Vlastníci domov s bytmi s regulovaným nájomným neraz hovoria o svojej diskriminácii. Vzhľadom na spomenutý článok ústavy podľa môjho názoru o diskrimináciu v ich prípade nejde. Aj súdne rozhodnutia, ktoré boli v tejto problematike prijaté v Štrasburgu, porušenie nekonštatovali v regulácii nájomného, ale v úspešnom preukázaní vlastníkov bytov, že nebola dodržaná ústavná podmienka "primeranej náhrady".
Pokiaľ ide o otázku diskriminácie, váha objektívnosti je viac na strane nájomníkov než vlastníkov. Títo boli v porovnaní s nájomcami bytov, ktoré prešli do obecného vlastníctva, jednoznačne znevýhodnení tým, že nemali možnosť si tieto byty za prístupnú vyhláškovú cenu kúpiť. Túto skutočnosť nedávno priznal aj podpredseda Združenia miest a obcí Slovenska Milan Muška (Hospodárske noviny z 23. 7. 2007 v článku Príkaz obciam: dajte nové byty). Pokiaľ by nájomcovia bytov s regulovaným nájomným vedeli dobre vyargumentovať svoje znevýhodnenia, nedám ruku do ohňa, že by v Štrasburgu nemohli s námietkou diskriminácie uspieť.
Postavenie nájomcov bytov s regulovaným nájomným by mala do určitej miery riešiť nová legislatívna úprava, ktorá je už v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Dozaista sa rozprúdi diskusia najmä o povinnosti preukázať "... bytovú tieseň a nesolventnosť..." v súvislosti s priznaním nároku na náhradný byt. Svoje pripomienky k tomuto legislatívnemu návrhu už sformulovalo aj občianske združenie Právo Staromešťanov na bývanie, ktoré chráni najmä záujmy obyvateľov v Bratislave časť Staré Mesto.
Uvedené občianske združenie zbiera podklady o všetkých reštituovaných domoch v Bratislave. Na základe ich podkladov, ako aj na základe korešpondencie, ktorú ako poslankyňa NR SR dostávam, je evidentné, že viacerí nájomcovia v reštituovaných domoch si svoju situáciu už chceli vyriešiť vlastnými silami a nečakali na riešenie od obce alebo štátu. V nejednom prípade (napr. v prípade vdovy na Medenej ulici v Bratislave) nájomcovia bytov s regulovaným nájomným chcú svoj priestranný byt vymeniť za primeraný menší, avšak vlastník bytu nesúhlasil s výmenou. Takýto nesúhlas nejeden vlastník nedal ani v prípade, keď nový nájomca bol solventný s ochotou hradiť aj ekonomické nájomné. Ostáva si len domyslieť, prečo vlastník namiesto odsúhlasenia výmeny neraz znepríjemňuje nájomcovi bývanie vypínaním elektriny, nekúrením a pod. i napriek zaplateným poplatkom. Aj keď akceptujem nespokojnosť vlastníkov domov, že byty majú regulované nájomné, natíska sa otázka (keďže ide o byty zahrnuté do evidovaného bytového fondu), či by vlastníci nemali mať povinnosť odsúhlasiť nájomníkom výmenu bytu. Mnohí nájomníci totiž - ako sme konštatovali na stretnutí 26. 7. 2007 s Ing. Kristiánom Strakom, predsedom spomínaného občianskeho združenia - sa snažia cestou výmeny bytu riešiť svoju situáciu. Zároveň sme konštatovali, že názor: mnohí ľudia sa nechcú sťahovať z reštituovaných domov v centrách miest, ale zároveň sa obávajú vysokého nájomného... nie je objektívny. Pravdou je, že mnohí by sa chceli sťahovať, ale bez súhlasu vlastníka vymeniť byt nemôžu.
Katarína Tóthová, poslankyňa NR SR (ĽS-HZDS)