Je legitímne, že politici sledujú svoju popularitu, obľúbenosť a preferencie. Pokiaľ by tak nerobili, resp. tvrdili, že ich to nezaujíma, bolo by to nedôveryhodné. Preferencie sú v prvom rade o dôveryhodnosti, teda dôvere voliča voči politikovi, že chce, vie a môže zastupovať jeho záujmy. V širšom kontexte to napovedá aj o tom, nakoľko voliči považujú politika za kvalifikovaného -- hoci toto tvrdenie má svoje úskalia. Treba si však uvedomiť, že voliči do veľkej miery zjednodušujú. V tomto zjednodušovaní tak "pchajú do jedného vreca" kvalifikovanosť, dôveru, odbornosť, schopnosť komunikácie, charizmu atď. Preferencie sú odrazom tohto zjednodušeného pohľadu voliča na politikov. Tu treba dodať, že hoci na prvý pohľad ide až o sprimitizovanie vnímania politiky, tento prístup je úplne legitímny. Na rozdiel od politikov samotných, pre bežného občana nie je politika tým, čím sa zaoberá na prvom mieste.
Tu je aj podstata kardinálnych omylov, ktorých sa politici niekedy dopúšťajú -- preexponovane vnímajú svoje miesto a pôsobenie v spoločnosti, a tak dávajú niektorým udalostiam neprimeraný význam. Prečo iné, významné, podceňujú, je na inú diskusiu -- zjednodušene však platí, že po istom čase -- približne jednom volebnom období, časť politikov stráca kontakt s realitou bežného života, takisto schopnosť empatie s vnímaním radového občana. Navyše -- akosi automaticky, sa veľká časť politikov zaradí v rámci nepísaného kastového systému do istej kategórie, ktorú sami vnímajú ako autonómnu skupinu sčasti mimo zákona a sčasti mimo morálky. Trochu obsiahlejší úvod je dôležitý pre pochopenie, čo všetko vplýva na preferencie politikov a ich strán.
Tri roky po voľbách a rok pred voľbami je čas, keď sa de facto začala predvolebná kampaň do volieb NR SR 2010. Podľa môjho názoru veľmi mylne sa v prípade veľkej časti politikov považovali voľby do Európskeho parlamentu za akýsi test pred voľbami do NR SR. Ide, samozrejme, o zásadný omyl. Takisto za test nie je možné považovať prezidentské voľby a ani blížiace sa voľby do vyšších územných celkov. V atmosfére krízy, nekončiacich sa škandálov, stupňujúcich sa vzájomných útokov, nie sú všetky tieto voľby ani len približným meradlom naozajstnej sily jednotlivých politických strán. "Premiéra" je jednoducho bez generálky.
Teraz by som sa zmienil o niektorých chybách, ktoré politici robia pri sledovaní preferencií.
Chyba č. 1: Neprimerané porovnávanie. Ide najmä o to, že sa porovnávajú výsledky jednej agentúry z dvoch prieskumov, keď výsledok kolíše od pár desatín (pri nižších číslach) po pár percent (pri vyšších číslach). Existujú politici, ktorí sú schopní robiť z porovnania napr. máj = 9 % a jún = 10 % závery. Ide o nezmysel. Takto "zamestnaný" politik nezistí absolútne nič. Ide o rozdiel v rámci štatistickej chyby. Podstatný je trend rastu, resp. poklesu v niekoľkých za sebou idúcich prieskumoch.
Chyba č. 2: Porovnávanie prieskumov rôznych agentúr. Aj keď by sa mohlo zdať, že v približne rovnakom čase by mali byť rovnaké výsledky, nemusí to tak byť. Ide najmä o použitú metodiku, akú agentúry zvolia, dĺžku času zberu údajov atď. Aj keď stále vládne povera, že čím väčšia vzorka, tým presnejší výsledok, ani toto nie je celkom pravda. Podstatná je metodika (veľké vzorky sú potrebné najmä kvôli viacstupňovým triedeniam). A najmä platí, že ide o trend, aký v danej agentúre tá-ktorá politická strana vykazuje.
Chyba č. 3: Bezduché "načúvanie" prieskumom. Aj z nedávnej minulosti si pamätáme politikov, ktorí sa slepo riadili výsledkami prieskumov verejnej mienky. Má to jednu systémovú chybu. Prieskum verejnej mienky nikdy nikomu neprinesie víziu. Platí tu, že spriemerovaný názor cieľovej skupiny je ako názor masy -- so sklonom k zjednodušovaniu, hľadaním cesty menšieho odporu a pod. Ak by W. Churchill nechal otestovať na začiatku 2. svetovej vojny svoju víziu výhry nad Nemeckom -- krv, slzy a pot, zrejme by v prieskume verejnej mienky prepadla. Ak by sa výsledkom nebodaj riadil, bola by to katastrofa. Inak povedané -- prieskum udáva iba mantinely pre politika a smerovanie názoru verejnosti. Nehovorí nič o víziách. Lebo to, čo voliči chcú, nie sú vízie, ale zväčša ich prvoplánové túžby.
Chyba č. 4 -- fatálna: Snaha o manipulovanie. Najväčšou chybou by bolo, ak by sa politici snažili o umelé zvyšovanie preferencií. (Na takéto konanie by ich mohla zvádzať 5-percentná hranica, ktorá je u nás potrebná na to, aby strana bola v parlamente.) Je to nikam nevedúca cesta, navyše veľmi krátka. Dlhodobo vysoká, resp. nízka podpora, nie je výsledkom ad hoc účelovo zverejnených preferencií. Je výsledkom konania lídrov strany -- ich škandálov, resp. ich poctivosti, ako aj schopnosti odolávať niektorým nástrahám, ktoré som opísal v úvode textu. Hoci -- ako som spomenul, volič má snahu zjednodušovať, má aj mozog -- teda skôr či neskôr vníma prázdne sľuby ako prázdne, lož ako lož, neschopnosť ako neschopnosť, fádnosť ako fádnosť, kradnutie ako kradnutie a pod. Tu manipulácia nepomôže.
Na záver stručného opisu chýb je potrebné povedať, že každý, kto číta preferencie v prieskumoch, si musí uvedomiť, že tie platia v danom čase konania prieskumu, a nie inak! Teda nikdy nie v čase dopredu ani dozadu.
V kontexte napísaného môžeme teraz zhodnotiť preferencie politických strán rok pred voľbami s otázkou prečo.
Vysoké percento strany Smer-SD je spôsobené najmä vysokou podporou jej lídra. Ak by Robert Fico zo Smeru odišiel a založil novú stranu, určite by bol minimálne v parlamente, ak nie vo vláde. Navyše sledujeme zaujímavý úkaz -- kým preferencie jeho koaličných partnerov klesajú, Smeru nie. Odpoveď je jednoduchá -- voliči ĽS-HZDS a SNS "utekajú" buď medzi nerozhodnutých, alebo do Smeru, kde tak kompenzujú straty voličov. Z predchádzajúcej schémy však vyplýva, že preferencie koalície postupne klesajú. Neočakávam však, že by preferencie Smeru ostali na rovnako vysokej úrovni ako dnes. Jednak sa zdá, že odlev voličov z ĽS-HZDS a SNS do Smeru sa pomaly končí a jednak, na svoje si príde aj kríza. Pri zvyšujúcej sa nezamestnanosti nebude nezamestnanému živiteľovi rodiny stačiť vysvetlenie socialistických politikov, že za krízu môže nejaký "kapitalista z Wall Streetu", keď navyše vláda reálne nerobí takmer nič pre zmiernenie dosahov krízy. Pud sebazáchovy zrejme zvíťazí nad voličskou lojalitou a obeť bude hľadať vinníka. Ani najoptimistickejší koaličný scenár by nemal rátať s tým, že ho nájde v opozícii. Nech sa koaliční rétori budú akokoľvek snažiť. Tu je "potenciál poklesu" všetkých koaličných strán -- najmä Smeru.
Do hry vstupuje aj neustále vyhľadávanie nepriateľov premiérom. Ten spravil svojho času zásadnú chybu, keď si ihneď na začiatku vlády znepriatelil médiá. Nad tými sa dá totiž vyhrať iba v totalite. V demokracii a otvorenej spoločnosti politik nad médiami sem-tam vyhrá bitku, ale nikdy nie vojnu. Navyše -- premiéri sa menia, médiá ostávajú.
Ďalej sú tu škandály. Ak prijmeme premiérovo tvrdenie, že za Dzurindu sa kradlo tak ako za Mečiara, voličovi nakoniec vznikne problém: hoci sa kradlo, ale aspoň nebola kríza. Prečo sa kradne aj v kríze? Tu sa bude môcť premiér poďakovať najmä "matke škandálov" vo vládnej koalícii -- SNS. Prostoduché konštatovanie, že sa Ján Slota asi v politike obohatil, nebude Robertovi Ficovi stačiť na žiadnu obhajobu. Skôr naopak -- aj u jeho voličov vyvolá mnohé nepríjemné otázky.
Zarážajúce je, že opozícia nevyužila doteraz kombináciu kríza + škandály a jej zrejmý synergický efekt na protiútok. Aj to je zrejme jeden z dôvodov, prečo sa ani jej preferencie nehýbu. Inak povedané, akú dáva logiku fakt, že počas krízy, keď navyše koalícia má jeden škandál za druhým, preferencie opozície nerastú? Časť odpovede je aj v tomto texte. Výnimkou -- negatívnou, je, samozrejme, SMK. Začul som aj úvahy o tom, že po rozkole v SMK a vzniku strany Most-Híd, by ani jedna z nich nemusela byť v parlamente. Tomu však neverím. Štandardne by mala mať SMK podporu od 11 -- 12 percent voličov. Pri hranici 5 percent na vstup do parlamentu tak aritmeticky vychádza, že aspoň SMK alebo Most v parlamente bude.
Isté očakávania vládnu v KDH v súvislosti s pravdepodobne novým predsedom Jánom Figeľom. Pri vhodne nastavenej kampani, témach a komunikácii môže táto strana rátať s dvojciferným volebným výsledkom.
Vráťme sa však ku koalícii. ĽS-HZDS reálne hrozí, že v parlamente nebude. Jednu z príčin -- odlev voličov, som už povedal. Nepovedal som však prečo. Hlavným dôvodom je opotrebovanosť. Líder ĽS-HZDS je opotrebovaný, bez nových myšlienok, so zvyškovou charizmou. Navyše, časť elektorátu mu už vymrela a ĽS-HZDS zatiaľ nie je schopné pritiahnuť mladých voličov -- tých pritiahol najmä Smer-SD. Ďalej -- Vladimír Mečiar si nevychoval nástupcu. Má iba zástupcov -- s mizivou podporou verejnosti.
Paradoxne -- úspech či neúspech SNS závisí dnes najmä od Roberta Fica. Ak bude pokračovať v politike ukazováka smerujúceho na SNS ako hlavného tvorcu škandálov na Slovensku, pri jeho podpore sa naozaj môže stať, že SNS sa do parlamentu tiež nedostane. Navyše, ak SNS neponúkne nič iné ako maďarskú hrozbu. Tu treba totiž opäť zohľadniť krízu. Takáto hrozba je omnoho menej "hrozná", keď volič momentálne odoláva inej, akútnej hrozbe -- nezamestnanosti, straty sociálnych istôt a pod. Maďari sa môžu stať tým, čo ho bude zaujímať najmenej. A Jána Slotu najviac. Potom však dosiahne aj tomu zodpovedajúci výsledok.
Ján Baránek