EÚ reforma financovania neobíde

V Európskej únii už dlhší čas hustne nálada. Z diaľky to vyzerá ako boj o peniaze. Na stole je návrh rozpočtu, ktorý ráta s veľkými výdavkami na spoločnú politiku a čistým platiteľom, čiže krajinám, ktoré do pokladnice viac odvádzajú ako z nej dostávajú, sa to nepáči. Ide o mnoho viac ako o dotácie a výhody. Diskusia o rozpočte sa prvýkrát týka aj podstaty problému: Môže EÚ ďalej fungovať podľa modelu, ktorý bol neúnosný už pre pätnásť krajín?
Často sa hovorí o tom, že únia stráca solidaritu. Bohatší odmietajú pomoc chudobnejším a vytráca sa étos, na ktorom sa založila. Nie je to úplne pravda. O solidarite sa dá hovoriť rôzne. Únia je na takej veľkej sociálnej a ekonomickej križovatke, že nemá zmysel niekoho obviňovať a nad niekým plakať. Možno je lepšie stať sa občas diablovým advokátom a pozrieť sa na fakty
Európska únia prijala tento rok v máji desať nových členov, ktorí dostanú v novom finančnom období 2007 až 2013 na podporu chudobných regiónov stodesať miliárd eur. Ďalšie desiatky miliárd pôjdu na dotácie pre poľnohospodárov, na dopravu a rozvoj podnikania. Pre "starých" členov znamená rozšírenie nemilú záťaž, s ktorou málokto rátal. Prečo? Rozšírenie bolo najmä politickým rozhodnutím. Únia ním prinútila bývalý Východ rýchlo prijať modernú legislatívu.
Prvý fakt: EÚ si nabrala veľké "sústo" a teraz ho nemôže prehltnúť. Krajiny ako Nemecko, Francúzsko, Holandsko alebo Švédsko vedia, že zaplatia desiatky miliárd eur zo svojho vrecka. Relatívne chudobným krajinám politika únie dáva právo čerpať z fondov, ktoré majú zlepšiť konkurencieschopnosť našich regiónov a farmárov.
Druhý fakt: bohaté krajiny vedia, že už to nikdy v budúcnosti nebude lepšie. Desať nových krajín bude mať nárok na dotácie minimálne desať rokov a vtedy už bude členom Rumunsko, Bulharsko, a možno aj Chorvátsko. Do Európskej únie sa navyše tlačí Turecko. Krajiny, ktoré zakladali EÚ, si preto začínajú uvedomovať, že princípy, na ktorých fungovalo spoločenstvo pred tridsiatimi alebo dvadsiatimi rokmi, sú neudržateľné.
Zlé jazyky tvrdia, že bohaté krajiny budú chcieť situáciu vyhrotiť, ale nie okamžite. Problémovým kameňom bude Turecko. Komisár Franz Fischler (poľnohospodárstvo) a komisár pre rozšírenie Günter Verheugen priamo a nepriamo naznačili, že ak Turecko vstúpi, agrárna a regionálna politika v súčasnej podobe sú neudržateľné.
Dnešné chudobné regióny by hneď zbohatli, pretože ich ekonomická sila sa ráta podľa priemeru HDP na osobu. Niektoré turecké regióny majú však HDP na osobu tisíc eur, čo je štyridsaťkrát menej ako Luxembursko a dvanásťkrát menej ako Česko. Turecko by tak vychýlilo logiku solidárnej politiky mimo logiky Západu.
Čo sa stane? Aj väčšina českých regiónov sa dostane do spoločnosti bohatých a vláda bude Bruselu okamžite viac platiť ako dostáva späť. Čo urobí? Najskôr sa zachová ako Španielsko. Jeho premiér povedal francúzskemu prezidentovi a nemeckému kancelárovi, že podporí reformu Paktu stability kvôli ich rozpočtovým problémom, ale chce sľub, že sa rozpočet únie udrží v rokoch 2007 až 2013 na ešte vyššej úrovni ako navrhuje Európska komisia, na 1,27 percenta HDP.
Na jednej diskusii s nemeckými politikmi vzniesol poľský diskutujúci námietku: "My chceme od Bruselu peniaze, a tým vám zvyšujeme odvody, pretože tie peniaze existujú a už desaťročia sa rozdeľujú. Nevstupovali sme do únie kvôli dotáciám, to hovorila vláda od začiatku, ale keď sú, budeme sa o ne biť. Rovnako ako Česká republika alebo Španielsko. Voliči by nám to nikdy neodpustili a my by sme si neodpustili takú hlúposť."
V západnej Európe, najmä v bohatých krajinách, sú tiež voliči, ktorí sa pýtajú, čo sa robí s ich daňami. Najmä v čase, keď sa uskutočňujú nepopulárne dôchodkové reformy a škrtajú sa sociálne dávky. Voliči v Nemecku alebo vo Francúzsku vedia, že rozšírenie Európskej únie stojí peniaze a už sa to pre nich nikdy nezlepší. Oni nebudú už nikdy takí chudobní, že ich začnú Poliaci alebo Česi sponzorovať.
Ako von z tejto situácie? Experti už nevidia iné riešenie ako rozbiť systém bruselského rozpočtu, z ktorého sa dotuje spoločná agrárna politika a ročne sa dáva tridsať až štyridsať miliárd eur na rozvoj dopravy a zaostalých regiónov. Politická vôľa na taký krok rastie. Nemecko chce trvať na tom, že nebude platiť do rozpočtu únie viac ako jedno percento HDP. Jeho gesto podporuje už sedem starých členských krajín.
Nová rozpočtová politika by mohla vyzerať takto: Minimálne peniaze na poľnohospodárstvo, len by udržiavali ceny komodít. Žiadne priame platby a kompenzácie za neobrobenú pôdu. Regionálna politika by sa obmedzila na najhoršie prípady -- oblasti s vysokou nezamestnanosťou po útlme ťažby alebo problémoch niektorého odvetvia. Malý rozpočet by nevyvolával nevraživosť medzi novými a zakladajúcimi členmi, bohatými a chudobnými. Len by sa spomínalo na staré dobré časy.