Británia narazila na solidaritu

Keď si Veľká Británia v roku 1984 vymohla, že bude dostávať späť svoje preplatky do rozpočtu Európskeho spoločenstva, stalo sa tak s vedomím, že ostrovné kráľovstvo si chce udržať svoju výlučnosť. Partneri Británie v Európskom hospodárskom spoločenstve sa obávali, že Londýn bude brzdiť ďalšiu integráciu a lepšie je umlčať ho jeho vlastnými peniazmi.
Aký bol dôvod? Európska politika Margaret Thatcherovej sa točila predovšetkým okolo výroku Chceme svoje peniaze späť. Inak, Thatcherová bola proti všetkému, čo by oslabovalo národnú suverenitu: vytvoreniu Európskej únie, mene euro alebo väčšej bezpečnostnej spolupráci. Po dvadsiatich rokoch od víťazstva, ako vtedy nazvali vracanie preplatkov britské médiá, sa Európa zmenila a zvyšok únie už nemá chuť Londýnu trpieť výnimku. Británia nemusí od rabatu ustúpiť, pretože pri schvaľovaní rozpočtu platí právo veta. Taký tvrdý postoj však nie je udržateľný, pretože dnes žiadna krajina nie je taká bohatá, aby veľkoryso zalepila diery v bruselskej pokladnici z vlastných zdrojov a pozerala sa, ako sa britské preplatky vracajú za kanál.
Diskusia o novom rozpočte únie sa nesie v duchu hesla Všetci za jedného, jeden za všetkých. Zatiaľ čo bohaté štáty platia do rozpočtu čoraz viac a dostávajú z roka na rok menej, nemôže byť jeden, ktorý sa im smeje. Ak má v únii naďalej existovať solidarita, musí sa všetkým merať rovnakým metrom -- Británii, Nemecku, Francúzsku, Holandsku a ďalším.
Hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá, už o nejakých desať rokov by sa mohlo Českej republike alebo Slovensku stať, že ich ekonomiky naberú dych a príspevky na chudobné regióny a poľnohospodárstvo budú nižšie ako ich odvody do rozpočtu únie. Ako by potom vlády vysvetľovali voličom, že ich dane utráca Európska únia na spoločné projekty, kým britský poplatník sa môže tešiť, že sa časť vráti do štátnej pokladnice krajiny? Kto by veril v solidaritu únie?
Debata o britskom rabate teda nie je dohadovanie sa bohatých medzi bohatými o prerozdelení ich poplatkov, ale je to diskusia o novom systéme výhodnom pre väčšinu, nie pre toho, kto viac kričí. Napriek tomu bude táto diskusia ťažká. Kto má výhody, ten sa ich len nerád vzdáva, a to najmä vo chvíli, keď britských labouristov čakajú o rok parlamentné voľby.