Strach z finančníctva narastá. Všeobecne nedôverujeme ľuďom s vysokými platmi, ktorí pracujú za počítačmi a robia niečo, čo sa vôbec nepodobá na produktívnu činnosť. Kancelárske krysy sa majú lepšie ako výrobcovia, špekulanti ako manažéri, obchodníci sú na tom lepšie než podnikatelia, makléri predbiehajú tých, čo si sporia, chytráci sú na tom lepšie ako tí solídni a v pozadí tohto všetkého je finančný trh, silnejší ako štát.
Unisono znie - je to nespravodlivé. Ako kedysi povedal prezident USA Franklin D. Roosevelt s podtextovým odkazom na Bibliu - musíme "zmenárnikov" zvrhnúť z ich "vysokých piedestálov v chráme našej civilizácie". Musíme "vzkriesiť starodávne pravdy", že pestovatelia, výrobcovia, vynálezcovia by mali mať vyššiu úctu a väčšie odmeny než tí, ktorí robia nejasné činnosti - teda finančníci.
Zaiste, v modernom globálnom svete peňazí vzbudzuje strach všeličo. Rozsah je dych vyrážajúci: tento rok sa udejú fúzie a akvizície za vyše 4 bilióny dolárov, pritom obchodovateľné a (teoreticky) likvidné aktíva na konci roku 2007 dosiahnu úroveň 160 biliónov USD - to všetko vo svete, v ktorom ročný HDP je asi 50 biliónov USD.
McKinsey Global Institute nedávno odhadol, že svetové finančné aktíva dnes viac než trikrát prevyšujú svetový HDP - to je trojnásobok pomeru z roku 1980 (a ešte mohutnejší nárast oproti čírym dvom tretinám svetového HDP po 2. svetovej vojne). A potom sú tu čísla, ktoré sa zdajú vysoké, ale je ťažko ich zrozumiteľne vysvetliť: 300 biliónov dolárov v odvodených cenných papieroch, 3 bilióny USD v správe tisícok globálnych hedžových fondov a 1,2 bilióna dolárov ročne v "súkromnom kapitáli" či "private equity".
V našej modernej globálnej finančnej sústave sa však tvoria významné veci - pozitívne i negatívne. Zoberme si tohtoročné fúzie a akvizície za 4 bilióny dolárov, kedy spoločnosti kupujú a separujú pobočky a divízie v nádeji na dosiahnutie synergie, moci na trhu alebo lepšieho riadenia.
Vlastníci, ktorí tieto aktíva predajú, získajú približne 800 mld. dolárov v porovnaní s hodnotou aktív pred zlúčením. Akcionári spoločností, ktoré nakupujú, prídu o 300 mld. USD z trhovej hodnoty, lebo trhy si akvizíciu vysvetlia ako signál, že manažéri nie sú ostražitými správcami majetku, ktorí maximalizujú dôchodky investorov, ale skôr sú bezstarostnými a nekontrolovateľnými budovateľmi impéria. Týchto 300 mld. je daň, ktorú podľa akcionárov rastúcich spoločností stojí zaplatiť za energických riaditeľov firiem (alebo možno nedokážu nájsť spôsob, ako sa ich zaplateniu vyhnúť).
Odkiaľ čistý zisk asi 500 mld. USD v globálnej trhovej hodnote pochádza? To nevieme. Časť je deštruktívnym transferom od spotrebiteľov v prospech akcionárov, pretože korporácie získavajú viac monopolnej moci. Časť plynie zo zdokonalenej efektivity vďaka lepšiemu manažmentu a vhodnejšie veľkostne štruktúrovaným podnikom. A časť je poplatok za tých, ktorí jasajú, keď sa názvy ich spoločností objavujú v spravodajstve. Ak každý z týchto faktorov predstavuje tretinu čistého zisku, môžeme z toho derivovať niekoľko záverov.
Po prvé, ak nezoberieme do úvahy transfery vo vnútri finančného systému, celkové globálne účinky tohto segmentu finančníctva tvoria zisk asi 340 mld. USD v prírastkoch reálnej hodnoty pre akcionárov z vyšších očakávaných budúcich ziskov.
Budúcim reálnym mzdám môžeme prisúdiť stratu 170 mld. pretože domácnosti sa dostanú do situácie, keď spoločnostiam s vyššou trhovou silou budú platiť vyššie marže. Čistý zisk teda dosahuje 170 mld. USD pridanej spoločenskej hodnoty v roku 2007, čo predstavuje 0,3 % svetového HDP - čo je ako priemerný produkt 7 miliónov pracujúcich.
V istom význame by sme mali byť našim architektom fúzií a akvizícií vďační, bez ohľadu na ich platy: je dôležité, aby podniky s mizerným vedením a neefektívne pracujúce firmy boli pod tlakom tých, ktorým by sa mohlo dariť lepšie a dokážu zo svojho snaženia získať dostatok peňazí. Nemôžeme sa na akcionársku demokraciu spoliehať ako na jediný systém kontroly korporácií.
Po druhé, hrubé výťažky - odmeny, obchodné zisky a kapitálové výnosy pre úspešných asi 800 mld. USD z tohtoročných fúzií a akvizícií - výrazne prevyšujú tých asi 170 mld. čistých výnosov. Vlády majú pred sebou veľmi dôležitú osvetovú, varovnú a regulačnú úlohu - ľudia by mali poznať riziká a pravdepodobnosti, lebo môžu skončiť medzi tými, kto stráca zvyšných 630 mld. USD. Zatiaľ len málo faktov naznačuje, že by sa tejto roly ujali.
A naostatok, finančníci majú už dlho záujem o stabilné monopoly a oligopoly s vysokými ziskovými maržami, pričom verejnosť má záujem o konkurenčné trhy s nízkymi maržami. Čím ste skeptickejší k schopnostiam vládou zaisťovaných antimonopolných politík vyvažovať účinky fúzií a akvizícií vyúsťujúcich do zosilňovania monopolnej moci, tým viac by ste sa mali usilovať o to, aby každý nárast príjmovej nerovnosti vyrovnávali ďalšie zdroje kompenzačnej sily - to znamená progresívne zdanenie príjmov.
Fyziokrati 18. storočia boli presvedčení, že produktívny je iba poľnohospodár, že všetci ostatní v konečnom dôsledku roľníkov okrádajú o to, čo im právom náleží. Marxisti 20. storočia verili v to isté vo vzťahu k robotníkom z fabrík.
Obidva smery sa mýlili. Regulujme naše finančné trhy, aby na nich tých nezasvätených investorov neošklbali. Ale nerobme tú chybu, že by sme sa finančníctva báli priveľmi.
(Autor bol námestníkom ministra financií USA v administratíve prezidenta Billa Clintona.)
Copyright: Project Syndicate, 2007.
www.project-syndicate.org