Slovensko je prvým štátom v strednej Európe bez záchytných staníc pre opilcov. Tento stav trvá od roku 2004, keď zanikla posledná záchytná izba v Bratislave po tom, ako ju zdemoloval agresívny opilec.
Na základe listov nespokojných Bratislavčanov som v januári 2005 v tejto veci interpelovala ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca. Apelovala som na neho, aby v spolupráci so samosprávami uvažoval o znovuzriadení "záchytiek". Uviedla som, že potrebné financie sa musia nájsť, keďže štát má nemalé príjmy z priamych a nepriamych daní z alkoholu. Zároveň som poukázala na negatívne dopady alkoholizmu na zdravie občanov, a teda aj nutný záujem zdravotníctva o riešenie predmetnej otázky. Odpoveď ministra však bola žalostná a znela: "Považujem za nezastupiteľnú úlohu zdravotníctva nielen odstraňovať následky chorôb, ale im aj predchádzať. Ubezpečujem Vás, že naše zdravotníctvo je po prijatí reformných zákonov smerované výrazne reformne a v tomto trende sa budeme snažiť naďalej pokračovať." Nič konkrétne k obsahu interpelácie.
Keďže problém zostal a agresívnych opilcov neubudlo, skôr naopak, mestským policajtom vznikol problém, čo s nimi. Pretože niet záchytiek, opitých do bezvedomia privážajú policajné hliadky do nemocníc medzi bežných pacientov. Neraz sa na centrálnom príjme ocitli osoby podozrivé zo spáchania trestných činov alebo ľudia s agresívnymi sklonmi, u ktorých alkohol ešte znásoboval agresivitu. Nešlo o výnimočné prípady, keď opití výtržníci ohrozovali lekárov i pacientov a demolovali zariadenie nemocnice.
Na pôde parlamentu som preto nedávno opakovane interpelovala ministra zdravotníctva, teraz Ivana Valentoviča, vo veci obnovenia činnosti záchytných izieb pre opilcov. Aj keď si uvedomujem, že zriadenie týchto izieb nerieši alkoholizmus, predsa však aspoň obmedzuje jeho negatívne účinky na rodinu a spoločnosť. V odpovedi na interpeláciu minister poukázal na problém spočívajúci v nezdravotníckej povahe činnosti . Uviedol, že "...nezdravotnícka povaha činností vykonávaných v záchytných izbách znamenala stratu možnosti financovania ich činností zo zdrojov verejného zdravotného poistenia. Postupný zánik záchytných izieb súvisel s nedostatkom finančných prostriedkov, ale aj s neochotou zo strany samospráv zabezpečovať ich prevádzku." Ďalej uviedol, že "...na Ministerstve zdravotníctva SR prebehlo viacero rokovaní so zástupcami Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru a s predstaviteľmi vyšších územných celkov, ktorého výsledkom je snaha o dohodu v riešení obnovenia zriaďovania záchytných izieb pri obciach, a to novelizáciu zákona č. 219/19996 Z. z."
Pravdou je, že záchytka je skôr represívne ako zdravotnícke zariadenie, preto som už pred dvomi rokmi vyslovila v NR SR názor, aby sa na obnovení záchytných staníc podieľalo ministerstvo vnútra a, prirodzene, predovšetkým mestá.
Ukázalo sa, že verejnosť aj personál zdravotníckych zariadení vnímajú potrebu nepopulárnych záchytiek zvlášť citlivo. Druhotným javom alkoholizmu pri neexistencii záchytných izieb je totiž násilie v rodinách a psychické traumy detí. Navyše, ak chceme úprimne realizovať akciu Piata žena, ktorá odkrýva domáce násilie s tendenciou jeho minimalizovania, potom je zriaďovanie záchytných staníc pre opilcov nevyhnutnosťou. Ako prvý si túto skutočnosť uvedomil Magistrát mesta Bratislavy. Ak sa vedenie hlavného mesta po dvoch rokoch rozhodlo obnoviť protialkoholickú záchytnú izbu, treba toto rozhodnutie privítať. Lebo finančné straty z prevádzkovania záchytiek možno vyčísliť, ale straty na zdraví obyvateľstva a na imidži nášho hlavného mesta sú nevyčísliteľné. Podobne to, samozrejme, platí aj o ďalších mestách v Slovenskej republike.
Katarína Tóthová, poslankyňa NR SR (ĽS-HZDS)
StoryEditor