Federálny rezervný systém USA sa s pomocou finančných regulátorov amerického ministerstva financií už 15 mesiacov snaží minimalizovať makroekonomické dôsledky americkej finančnej krízy cenných papierov krytých hypotékami -- predovšetkým sa snaží zabrániť hlbokej depresii. Okrem toho majú tieto inštitúcie tri vedľajšie ciele: udržať čo najväčší podiel ekonomickej aktivity pod kontrolou súkromného sektoru s cieľom zabezpečiť, aby sa vyrábalo to, čo spotrebitelia naozaj chcú. Po druhé -- zabrániť magnátom z Wall Street, ktorí nás do krízy dostali, aby profitovali na systémovom riziku, ktoré oni vytvorili. Po tretie -- zabezpečiť, aby sa na majiteľov domov a drobných investorov nepreniesli priveľké straty, lebo ich jediným "zločinom" bolo prijatie zlých rizík, na ktoré by vo svete riadne diverzifikovaných portfólií nepristúpili.
Dnes je očividné, že FED aj ministerstvo financií túto hru prehrali. Aby sa zastavila recesia, tak o to sa budú musieť postarať iné odnože vlády, s pomocou iných nástrojov a právomocí.
Neschopnosť udržať krízu na uzde bude naostatok podľa môjho názoru pripísaná na vrub priveľkému dôrazu na prvé dva vedľajšie ciele: na skrotenie princípov Wall Street a na udržanie ekonomického rozhodovacieho procesu v súkromnej sfére. Už tuším, že keby FED a ministerstvo financií boli dali týmto obdivom cieľom primeranú -- teda druhoradú -- váhu, potom by sme sa v takom marazme nenachádzali a nebezpečenstvo celosvetovej depresie by bolo veľmi vzdialené.
Túžba zabrániť magnátom z Wall Street, aby z krízy profitovali, sa odrazila aj v spoločnom rozhodnutí FED a ministerstva nechať Lehman Brothers padnúť do nekontrolovateľného bankrotu bez dozoru, dohľadu a záruk. Logika v pozadí tohto rozhodnutia bola taká, že v predchádzajúcich fázach boli akcionári ťažko potrestaní, keď boli ich firmy označené za veľmi veľké, aby mohli padnúť. Akcionárom Bear Stearns, AIG, Fannie Mae a Freddie Mac boli majetkové podiely aj všetko imanie v podstate skonfiškované za pár šestákov. To ale neplatilo o držiteľoch dlhopisov a obchodných partneroch, ktorí boli kompletne vyplatení. FED a ministerstvo financií sa preto strachovali, že firmy si z druhej polovice roku 2007 a prvej polovice roku 2008 urobia záver, že americká vláda ručí za všetky dlhy a operácie všetkých bánk a bankových inštitúcií, ktoré sú považované za priveľmi veľké, než aby mohli zbankrotovať. A niečo takéto podľa FED a ministerstva nemohlo byť zdravé.
Veritelia veľmi veľkých a prehnane zadlžených inštitúcií museli mať motiváciu na to, aby kalkulovali riziká. To ale si vyžadovalo nechať nejakú banku v určitej fáze padnúť a presvedčiť niektorých veriteľov a obchodných partnerov, že vládny záväzok podporiť inštitúcie, ktoré sú na bankrot priveľké, nie je samozrejmosťou.
Pri pohľade naspäť to bola hrubá chyba. Rozsiahla pavučina financií v podobe, v akej existovala v lete 2008, bola výsledkom miliónov kalkulácií, podľa ktorých americká vláda naozaj ručila za nezabezpečené dlhy všetkých veľmi veľkých bánk a bankových inštitúcií v USA. Keď bola táto záruka pádom Lehman Brothers porušená, všetky finančné inštitúcie sa okamžite začali snažiť vytvoriť si oveľa väčší kapitálový vankúš, aby sa vyhli potrebe čerpať vládnu podporu. Lenže zistili, že je to nemožné. Bankrot Lehman Brothers vytvoril mimoriadny a okamžitý dopyt po dodatočnom bankovom kapitále, ktorý súkromný sektor nemohol uspokojiť.
V tom momente ministerstvo financií urobilo chybu. V snažení udržať súkromný sektor súkromným sa pokúsilo vyhnúť čiastočnému alebo úplnému poštátneniu tých zložiek bankovej sústavy, ktoré boli považované za priveľké, než aby mohli padnúť. Pri pohľade dozadu malo ministerstvo všetky takéto inštitúcie identifikovať a začať nakupovať ich kmeňové akcie -- bez ohľadu na to, či sa im to páči alebo nepáči, a to až do skončenia krízy.
Áno, možno by sa tomu hovorilo "kapitalizmus so štátnou poisťovňou", ktorý by bol veľmi nebezpečný pre firemnú kontrolu, predstavoval by hrozbu rozsiahlej korupcie a vytváral by precedens budúcim intervenciám.
Bolo by to ale horšie než to, s čím sa stretávame dnes? Kvôli odporu obetovať podradnejší cieľ -- udržať súkromný sektor súkromným -- premárnil FED a ministerstvo príležitosť dosiahnuť základný cieľ -- vyhnúť sa depresii.
Po bitke je každý generálom. Vyhnúť sa depresii ale nebude možné inak, než prostredníctvom staromódnej keynesiánskej fiskálnej politiky: vláda sa musí priamo podieľať na zvyšovaní výdavkov a rozhodovať o tom, po ktorom tovare a službách bude dopyt.
J. Bradford DeLong, profesor University of California Berkeley
© Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org
StoryEditor