Plénum Národnej rady SR začiatkom septembra prerokovalo v prvom čítaní vládny návrh zákona č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb (ďalej len "návrh zákona"). Keďže agresívnych opilcov na Slovensku, žiaľ, neubúda, skôr naopak, pribúda, právne riešenie tejto otázky vyvolalo v parlamente aj živú diskusiu. V rámci nej som poukázala na navrhované riešenia protialkoholických záchytných izieb (§ 6 návrhu zákona), ktoré považujem za nedobré riešenie.
Zatiaľ čo doteraz zriaďovanie spomenutých izieb patrilo do kompetencie ministerstva zdravotníctva v súčinnosti s obcou, predložený návrh zákona presúva ich zriaďovanie výlučne do pôsobnosti obce a aj to s úpravou, že "...obce ich môžu zriadiť všade tam, kde si to bude vyžadovať spoločenská situácia v dôsledku častého rušenia verejného poriadku a násilností pod vplyvom alkoholu..." Návrh zákona vypúšťa povinnosť prevádzkovať protialkoholické záchytné izby pri zdravotníckom zariadení. Túto výlučnú zriaďovateľskú kompetenciu má obec dostať bez akéhokoľvek finančného príspevku alebo pokrytia.
Uvedené riešenie považujem za nereálnu snahu vyriešiť problém neexistencie protialkoholických záchytných izieb. Slovensko je totiž jediný štát v strednej Európe, ktorý nemá takéto zariadenia. Pritom pred 10 -- 15 rokmi takmer všetky naše mestá mali svoje izby opilcov s určeným širším spádovým územím. Posledné takéto zariadenie zaniklo v roku 2004 v Bratislave.
Aj keď si uvedomujem, že zriadenie protialkoholických záchytných izieb nerieši závažný problém alkoholizmu, predsa však aspoň obmedzuje a zmierňuje jeho negatívne účinky na rodinu (domáce násilie) a spoločnosť (poškodzovanie zariadení verejne prospešných, vzbudzovanie verejného pohoršenia, páchanie násilných trestných činov).
Z uvedených dôvodov riešenie znovuzriaďovania spomínaných izieb treba riešiť korektne a tak, aby bola reálna možnosť ich znovuzriadenia. Nemožno sa uchlácholiť tým, že samospráva v Bratislave a v Košiciach prejavila ochotu takéto zariadenie aj bez príspevku štátu zriadiť. Dobre, tešíme sa. Ale čo iné samosprávy? Veď ako bolo v parlamentnej diskusii správne poukázané, alkoholizmus a minimalizácia jeho negatívnych dôsledkov nie je komunálny, ale celospoločenský problém. Navyše som hlboko presvedčená, že keď idú dane z predaja alkoholických nápojov do štátneho rozpočtu, je to pádny dôvod na to, aby zriadenie, ako aj prevádzka protialkoholických záchytných izieb, bola v patričnom percentuálnom pokrytí financovaná aj z uvedených príjmov štátneho rozpočtu.
Obhajoba do parlamentu predloženého variantu riešenia finančného pokrytia zriaďovania a prevádzky protialkoholických záchytných izieb výlučne z prostriedkov samosprávy bola v parlamentne veľmi chabá. Za chybný považujem argument, že peniaze potrebujeme zo štátneho rozpočtu na lieky pre onkologických pacientov, a nie na izby opilcov. Tento na prvý pohľad pekný argument kríva na obe nohy. Pokrytie spomínaných liekov totiž nejde zo štátneho rozpočtu, ale z peňazí zdravotných poisťovní, pričom navyše treba brať na zreteľ aj nevyčísliteľné škody opitých výtržníkov, ktorí nie sú izolovaní v na to určenom zariadení.
Spomínaný vládny návrh zákona bol postúpený do druhého čítania. Zrejme bude ešte treba v ňom doriešiť financovanie zriaďovania a prevádzky protialkoholických záchytných izieb samosprávami. Podľa ústavy totiž ak štát prenesie na obec akúkoľvek kompetenciu (v tomto prípade kompetenciu z ministerstva zdravotníctva), môže to urobiť iba zákonom a s finančným pokrytím. Obdobne dôslednejšie bude treba doriešiť finančnú odplatu za pobyt v takomto zariadení od osôb, od ktorých nemožno vymôcť zaplatenie príslušnej sumy určenej samosprávou. Nedoriešenie týchto otázok môže totiž ohroziť priechodnosť návrhu zákona v pléne Národnej rady SR.
StoryEditor