"Mám taký sen," prehovoril Martin Luther King 23. augusta 1963 zo schodov Lincolnovho pamätníka vo Washingtone, "že jedného dňa moje deti budú žiť v krajine, kde nebudú posudzované podľa farby svojej pokožky, ale podľa svojho charakteru". Ten sen sa po 45 rokoch fascinujúcim spôsobom začal napĺňať. Latentný rasizmus je v Spojených štátoch bezpochyby stále silný a dlho ohrozoval šance demokratického kandidáta, ale globálna finančná kríza prinútila voličov rozhodovať sa podľa skutočných životných priorít. Víťazstvo Baracka Obamu však vôbec nie je prelomové iba v tom, že zvíťazil Afroameričan. To je naozaj iba formálny a symbolický prejav. Oveľa dôležitejším fenoménom je obrovská voličská účasť, akú Amerika nepamätá. Barack Obama dokázal priviesť k volebným urnám ľudí, ktorí nikdy v živote nechodili voliť. Obnovil vieru v demokraciu, získal nesmierne silný mandát a na tejto vlne nadšenia je už naozaj možné uskutočniť zmeny. Ich rozsah a kvalitu však v v tomto turbulentnom čase ovplyvňuje také množstvo faktorov, že je podľa mňa úplne zbytočné až trápne špekulovať dnes nad tým, čo budúci prezident skutočne urobí. Dokonca ani väčšina v americkom Kongrese -- na prvý pohľad zjavná komparatívna výhoda oproti svojmu predchodcovi -- mu nezaručuje automatickú podporu jeho plánov (ako by sa našinec zvyknutý na partokratický spôsob vládnutia mohol mylne domnievať). A aj preto je momentálne oveľa lepšou správou to, že prehral John McCain, ako to, že vyhral Barack Obama. Ak však vychádzame z doterajších názorov a hlasovania tohto illinoiského senátora, môžeme konštatovať, že Spojené štáty si zvolili na americké pomery nevšedne ľavicového prezidenta.
Z prvých reakcií som mal dojem, že mnohí nechápu skutočný význam tohto historického obratu. Najmä naši známi analytici a politici, ktorí ešte pred pár rokmi vrelo vítali v Bielom dome Georgea W. Busha a dnes sa s rovnakou úprimnosťou tešia z Baracka Obamu, mi pripomínajú skôr rituály niekdajších komunistických propagandistov, ktorí chápali uvítanie nového straníckeho šéfa ako povinnú jazdu a zároveň predpokladali, že všetko beží po starom. Mentalita týchto ľudí evidentne nie je nastavená na túto zmenu. Nič už po tomto osudovom osmičkovom roku nebude ako po starom. Práve toto mal na mysli český filozof Václav Bělohradský, keď pred rokmi volal, že aj Západ potrebuje politiku glasnosti. Jej stelesnením sa môže stať práve budúci americký prezident, ktorý neprichádza s ponukou akéhosi neoimperiálneho obnovenia dialógu či návratu Ameriky do čias Clintonovej éry. Tento muž prináša oveľa zásadnejšiu víziu budovania globálnej dôvery a spolupráce. Iste, je to skôr zmena formy ako obsahu, ale kde inde dnes sa môže začať skutočná politická zmena ako v Bielom dome? Obama sa môže stať Gorbačovom Západu, človekom, ktorému jeho sny a plány možno zlámu väzy, ale vlna nadšenia, ktorú vyvolal práve v tomto kritickom čase pre celé ľudstvo, uvoľní stavidlá vývoja, ktorý on sám už nebude schopný ovplyvniť. V tom je optimizmus, nádej i hrozba tejto voľby.
Eduard Chmelár