Zvykli sme si veľmi rýchlo, že šikana a prehľadávanie batožiny a, s prepáčením, telesných otvorov na hraniciach (a bolo to jedno, či s kapitalistickou cudzinou, alebo socialistickými bratmi) sa skončili fakticky pred 17 rokmi. Sprvoti sme ešte pri hraničných betónových zátarasách a pohraničníkoch -- síce ešte so samopalmi, ale už aj s dovtedy nevídanými milými výrazmi tváre -- mali zovretý žalúdok a zrýchlený dych či mierne spotené dlane. Ale eufória a znovuzískané občianske sebavedomie dali rýchlo zabudnúť na zvieravé pocity a horkú pachuť v ústach. Predvojnová generácia si po decembri 1989 bez problémov spomenula na slušné zaobchádzanie na hraniciach masarykovského Československa, a možno i tej trvaním krátkej pomníchovskej republiky či povojnovej demokratickej slobody.
Víťazný február definitívne zaklapol závoru a prezieravým odvážlivcom zostalo iba pár mesiacov na to, aby s pomerne malými problémami "cez kopečky" ubzikli z novoznikajúceho "tábora mieru a socializmu". Boľševik veľmi rýchlo hermeticky uzavrel hranice, zatvoril nás do klietky červeného blahobytu, pseudorovnosti a virtuálnej proletárskej slobody. "Kopečkárov" síce neubudlo, ale ich pokusy boli takmer na sto percent len neúspešným zúfalým pokusom zhodiť zo seba okovy novodobých žalárnikov.
Ostnatý drôt bol znova rehabilitovaný, rozmnožili sa chovy vlčiakov, pohraničníci za streľbu do utečencov dostávali hodinky a mimoriadne dovolenky, do pohraničných dediniek sa nasťahovali režimu verní udavači. Naučili sme sa nové pojmy: devízový prísľub, výjazdná doložka, správa zo služobnej cesty v kapitalistickej cudzine, naučili sme sa tisícky spôsobov, ako prepašovať valuty na ceste tam, a tovar všetkého druhu pri ceste späť. Opäť jedno, či ste šli do Rakúska, či Nemecka, alebo Maďarska, či Poľska. Myslím si, že získať víza do USA teraz je maličkosť v porovnaní s možnosťou legálne ísť na zájazd či služobnú cestu do kapitalistickej cudziny v horko-sladkých časoch komunizmu.
V tejto súvislosti spomeniem už ošúchaný vtip z kategórie O zlatú mrežu: Pýtajú sa nováčika v pohraničnom útvare počas skúšok z politickej vyspelosti, že čo by urobil, keby sa otvorili hranice na Západ. Briskne odvetil, že by vyliezol na najvyšší strom, aby ho tie davy neušliapali. Na druhú otázku prekvapeného skúšajúceho, že čo by urobil, keby sa otvorili hranice Československa na východ (pre tých mladších - do Sovietskeho zväzu), budúci pohraničník odvetil rovnako: vyliezol by som tiež na najvyšší strom. Na doplňujúcu otázku, že prečo, odvetil: Aby som dobre uvidel toho idiota, čo tam pôjde.
Dnes, od polnoci, na sever, juh a západ už nebudú hranice, už len sem-tam naďabíme na nejakého policajta, už nebudú fronty pri hraničných rampách. Pre predvojnové a prvé povojnové generácie vytúžený sen, pre generácie X a Y v podstate už normálna vec, tí najmladší, tí to ani nezaznamenajú. Už nebude nikto musieť šplhať na stromy pred ušliapaním či nájdením nejakého pomýlenca. Bludný kruh izolácie je definitívne preťatý, ide už iba o to, ako túto naozajstnú slobodu každý z nás dokáže zužitkovať. Zajtra urobíme významný krok, aj keď si to možno ani neuvedomíme. A to je na tom Schengene to najkrajšie.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.