StoryEditor

Bill Gates a jedenásťročný Gabriel

06.11.2007, 23:00

V poslednom čase sa snažím svojmu jedenásťročnému synovi Gabrielovi vysvetliť astronomické rozdiely v príjmoch ľudí.

Zakladateľ Microsoftu Bill Gates prvýkrát prenikol do Gabrielovho povedomia pred dvoma rokmi, keď jeho otec pôsobil ako Gatesov predskokan na jednej veľkej konferencii sponzorovanej dánskou vládou. Odvtedy Gabriela fascinujú zdanlivo neobmedzené možnosti človeka disponujúceho 60 miliardami dolárov.

Vždy, keď napríklad Gabrielovi poviem, že niečo má neuveriteľnú cenu (aj keď je to napríklad slávny obraz v múzeu), syn sa bez výnimky spýta: "Ale Bill Gates by si to kúpiť mohol, však?" Áno, Gates by si mohol kúpiť celé múzeum. Ale potom by ho zasa vrátil, aby sa naň mohli pozerať všetci, takže to vlastne nemá zmysel. Gabriel však o tom nie je celkom presvedčený.

Dospel totiž k záveru, že ak sa nemôže stať profesionálnym basketbalistom, keď vyrastie, tak by si rád kúpil mužstvo. Ako profesor ekonómie si nemôžem pomôcť a musím mu položiť otázku, či vie, že taký tím Národnej basketbalovej asociácie stojí 300 - 500 miliónov dolárov. "Ale Bill Gates by to mohol urobiť. Ten by si mohol kúpiť všetky tímy v lige, však?" Odpovedám, že áno. Ale keby mal Bill Gates vlastniť celú NBA, podľa čoho by sa rozhodol, ktorému tímu má fandiť? Gabriel pripúšťa, že na tom niečo je, ale ja poznám, že ani teraz nie je celkom presvedčený.

Gates nie je jediný, kto si môže hravo kupovať tímy a obrazy. Najnovší zoznam najbohatších ľudí Ameriky podľa časopisu Forbes ukázal, že deviatim vlaňajším rekordérom v príjmoch, medzi ktorých patrí aj starosta New Yorku Michael Bloomberg, sa vlani podarilo zvýšiť svoje bohatstvo o 5 - 9 miliárd dolárov. Áno, to je iba medziročné zvýšenie ich bohatstva. Spolu ich zárobky vo výške 55 miliárd dolárov prekonali celý národný dôchodok viac ako stovky krajín.

Aby som tieto astronomické čísla zaradil do perspektívy, povedal som Gabrielovi, nech si sám skúsi overiť, že ak sa chce človek zaradiť medzi deväť občanov Spojených štátov s najvyššími príjmami, musí zarábať najmenej 150 dolárov za sekundu, a to vrátane času stráveného jedlom a spánkom. To je 900 dolárov za minútu alebo 540-tisíc dolárov za hodinu.
A koľko zarábajú najväčší boháči Ameriky v porovnaní s miliardou najchudobnejších ľudí na svete? Nuž, keby deväť ľudí z čela rebríčka svoje zárobky darovalo, rovnalo by sa to približne trojmesačnému príjmu najchudobnejšej miliardy ľudí. (Gabriel, samozrejme, vie, že Bill Gates a Warren Buffet už darovali desiatky miliárd.) Čo sa týka zvyšných desiatich mesiacov, vzhľadom na fakt, že USA predstavujú asi iba 25 percent svetových príjmov, dá sa racionálne odhadovať, že aj inde na svete žijú veľmi bohatí jednotlivci, ktorí by sa možno dokázali pridať. (Napríklad mexický telefónny magnát Carlos Slim je Gatesovým silným konkurentom v boji o titul najbohatšieho človeka na svete.)

Avšak myšlienka, že ultraboháči by mohli ľahko vyriešiť problém chudoby, je naivná. Väčšina seriózneho akademického výskumu výrazne podporuje názor, že bohaté krajiny môžu najlepšie pomôcť chudobným regiónom, ako je Afrika, otvorením svojich trhov a pomocou pri budovaní fyzickej a inštitucionálnej infraštruktúry.

Najväčšie úspechy v boji proti globálnej chudobe hlásia Čína a India - dve krajiny, ktoré si do značnej miery pomohli samy. Vysvetľovať to Gabrielovi sa však zdá zatiaľ príliš komplikované. A tak sa pri vykresľovaní, aké by bolo skvelé, keby sme mohli dávať viac peňazí, uchyľujem k zjednodušenej schéme rocková hviezda / Organizácia Spojených národov.

Sú obrovské rozdiely v príjmoch a bohatstve zákonitým výsledkom rýchleho rastu? Dejiny nám v podstate odpovedajú, že áno. Čína, ktorej rast od roku 1970 prekonal všetky rekordy, je na najlepšej ceste dosiahnuť najnerovnejšiu distribúciu príjmov na svete. V každom prípade už predstihla úroveň nerovnosti v USA a blíži sa k Latinskej Amerike.

Politické riešenia nie sú ľahké. Mnohí superboháči sú súčasne aj superkreatívni a vytvárajú obrovské hodnoty. Krajiny ako Veľká Británia sa uchádzajú o zámožných cudzincov prostredníctvom mimoriadne výhodnej ochrany investičných príjmov. Skupina ultraboháčov je totiž aj ultramobilná. Ak zarábate 540-tisíc dolárov za hodinu, nemusíte príliš dlho šetriť, aby ste si kúpili byt, dokonca aj v Londýne.

V každom prípade existujú určité hranice, koľko daňových tlakov môže politický systém vynaložiť na ultraboháčov. Uvedomte si, že ktorýkoľvek z deviatich Američanov s najvyššími príjmami zarobí za dva dni viac, ako popredná kandidátka na úrad amerického prezidenta Hillary Clintonová vyberie na kampaň za dobré tri mesiace.

Globalizácia namiesto trestania bohatstva zdaňovaním posilňuje argumenty za prechod na rovnú daň z príjmu (alebo ešte lepšie spotreby) s rozumne vysokou úrovňou oslobodenia. Okrem zvyčajných argumentov efektívnosti bude jednoducho čoraz ťažšie a nákladnejšie udržiavať zložité národné daňové sústavy.

Posun smerom k zásadnej daňovej reforme, bohužiaľ, nie je vo väčšine krajín na programe dňa. Možno len dúfať, že generácia našich detí vyrastie do sveta, ktorý bude lepšie udržiavať v rovnováhe efektivitu a majetok, ako to robíme my. Gabriel hovorí, že bude o tom premýšľať.

Kenneth Rogoff, profesor ekonómie a verejnej politiky, na Harvardovej univerzite.

menuLevel = 2, menuRoute = finweb/komentare-a-analyzy, menuAlias = komentare-a-analyzy, menuRouteLevel0 = finweb, homepage = false
19. november 2024 07:31