Tragické nehody v slovenskej armáde
"Kde je vôľa, tam je cesta" počúvali sme niekoľko rokov nielen na predvolebných zhromaždeniach, ale nepriamo aj pri odôvodneniach viac revolučných ako premyslených zmien v rezorte obrany. Lámanie problémov takpovediac cez koleno prináša svoje ovocie v podobe celého radu nešťastí a katastrof. Tie pravidelne udierajú do vedomia ľudí, ktorí v drvivej väčšine spontánne dôverujú Ozbrojeným silám Slovenskej republiky.
Otázkou - za čo môžu pri vzniku krízových situáciií s tragickými následkami politici a za čo vojaci - sa z pochopiteľných dôvodov ešte nikto podrobne nezaoberal. Univerzálna odpoveď, že vinníkom je v každej situácii tzv. ľudský faktor prichádza vhod najmä preto, že domnelí vinníci sú obyčajne už po smrti a politikou zaváňajúce rozhodnutia, ktoré nepriamo viedli ku katastrofe, pred žiadnym súdom ako dôkazy proti ich tvorcom neobstoja. Tak je tomu v celom rade nešťastí.
Prvým z nich je zrážka dvoch strojov MiG-29 na severovýchode Slovenska pred štyrmi rokmi. To, čo mnohí dodnes nazývajú chybou pilota, malo svoje pozadie. Nie to, ktoré riešil vojenský súd v procese s pracovníkom pozemnej kontroly letov, ale aj trošku iné. Okolnosti hovorili predovšetkým o spôsobe a podmienkach, za akých slovenskí vojenskí piloti plnili úlohy. Je to tak - nikto zo zodpovedných dodnes nepriznal chybné rozhodnutie o odňatí práva pilotov na bezplatné stravovanie bez ohľadu na to, aké úlohy plnia. Absolvovať tri letové akcie na úrovni bojového nasadenia počas jedného dňa bez práva na primeranú stravu, za faktor ovplyvňujúci výkon pilota, nikto dodnes oficiálne neoznačil.
Pred necelými tromi rokmi sa v truhlách vrátili domov niekoľkí príslušníci ženijnej jednotky v Iraku. Pre verejnosť utajený protokol o vyšetrovaní celej udalosti bez akejkoľvek inej dohry má svoje pozadie. Aj keď dnes už s istotou vieme, že po zemskom povrchu sa neprechádza mínometný čarostrelec, ale človek, ktorý si mohol doslova pár hodín pred streľbou nerušene odkrokovať vzdialenosť k svojmu cieľu. Nikto zodpovedný sa dodnes otvorene nevyjadril k právnemu, odbornému a bezpečnostnému vytvoreniu akéhosi medzinárodného pyrotechnického kolektívu a jeho činnosti v chabo stráženom priestore. Môžeme si pripomenúť, s akou úprimnosťou nám politické vedenie rezortu obrany pár mesiacov predtým tvrdilo, že vojaci v Iraku sú mimo akútneho ohrozenia životov.
Prakticky pred rokom bol aktuálny nešťastný let z kosovskej Prištiny do Košíc. Jeho okolnosti vyšetrovala komisia vojenských odborníkov, ktorá nakoniec konštatovala chybu pilota. O širších súvislostiach udalosti hovorili len leteckí odborníci, ktorí už v armáde nepracujú. Nie je náhoda, že poukázali na zastaranosť vojenských dopravných lietadiel a nedostatky vo výcviku pilotov. O adekvátnosti rozhodnutia demonštrovať schopnosti vojenského letectva a prepraviť vojakov a materiál pomocou akéhosi leteckého mosta sa mlčí doteraz. Sú veci, za ktoré zjavne nikto nezodpovedá.
Celý rad nešťastí uzatvára aktuálna katastrofa vo Vojenskom opravárenskom podniku Nováky. Po skúsenostich s vyšetrovaním nešťastí v rezorte obrany sa dá už dopredu predpokladať, že na vine bude ako vždy ľudský faktor, čo znamená, že chýb sa dopustili ľudia, ktorých obsahom práce je zabezpečovať delaboráciu munície v podmienkach nedávno vzniknutej komerčnej akciovej spoločnosti "s veľmi obmedzeným vplyvom" samotného ministerstva. Súvislosť medzi zbavovaním sa zodpovednosti za osud opravárenkého podniku, naháňačkou za čo najväčším ziskom firmy a dodržiavaním technologických a bezpečnostných pravidiel možno po skúsenostiach s vyšetrovaním predchádzajúch katastrof už dopredu vylúčiť. Samozrejme, až do ďalšieho nešťastia. Fakt, že zlyhanie konkrétneho človeka v kritickej situácii je dôkazom chybného systému, akým sa donedávna riešili problémy v rezorte ministertva obrany, zjavne nie je zaujímavý.
VLADIMÍR MEČIAR, autor je vojenský publicista