V tohtotýždňových zahraničných cestách amerického ministra obrany Donalda Rumsfelda sa vynoril spoločný menovateľ -- ďalšia vojenská prítomnosť svetovej superveľmoci číslo jeden na ázijskom kontinente. Ukazuje sa, že prestáva byť vítaná v Strednej Ázii i v Iraku. Otázka však neznie, či je vítaná, ale či je tam potrebná.
Odpovede, ktoré Rumsfeld dostával v Biškeku i Bagdade, odrážali rozporuplnosť, s akou sú americké jednotky prijímané v Strednej Ázii a na Blízkom východe. Sú milované, akceptované, tolerované i nenávidené. Rovnako široká škála je aj v názoroch na ich užitočnosť. V tomto ohľade začína čas pracovať proti Američanom.
V slovenčine a češtine sa svojho času ustálil pojem "dočasná časnosť". Týkal sa vzťahu obyvateľstva k cudzím vojskám, ktoré tam mali byť iba dočasne a pomôcť znormalizovať pomery. V inom kontexte, ale so spoločnými bodmi, začína fráza dočasnej časnosti rezonovať vo vedomí občanov bývalých stredoázijských republík a dvetisíc kilometrov od nich vzdialených Iračanov. Robia tam americké jednotky a vojenské základne USA viac osohu alebo škôd?
Všetkým zúčastneným stranám je jasné, že prevaha prospechu sa postupne zmení na neprospech. Ruská federácie i postsovietske stredoázijské republiky utrpeli na prelome tisícročia značnú ujmu, keď sa na ich území šíril militantný islam a ozbrojené oddiely podporované radikálnym islamistickým režimom v susednom Afganistane. Nové autoritárske režimy v postsovietskej Ázii vôbec alebo nedostatočne zohľadňovali oprávnené požiadavky nespokojných síl. Nevyužili príležitosť na dialóg a vývoj nabral násilnú povahu.
Prakticky celá Stredná Ázia privítala s úľavou v roku 2001 odhodlanie USA udrieť na Taliban v Afganistane. Poskytla Američanom vojenské základne (Uzbekistan, Kirgizsko), preletové a tankovacie práva (Tadžikistan), resp. im aspoň zaručila núdzové pristávacie práva (Kazachstan). USA rozprášili oddiely Talibanu a nastolili v Afganistane nové poriadky. Nezbavili však Áziu islamistického teroru. Postihnuté ázijské krajiny prestávajú vidieť zmysel v tolerovaní amerických základní a vojsk. K nim patrí aj Rusko a Čína a obe tieto veľmoci sa združili so stredoázijskými republikami do zoskupenia Šanghajská organizácia pre spoluprácu. Má potenciál stať sa strategickou protiváhou USA v Ázii a pripomenula už Washingtonu, že treba začať uvažovať o odchode. Nepadajú žiadne ultimáta, ale Rumsfeld priletel do Biškeku overiť, či základne ešte zostanú otvorené.
V Bagdade ho čakali odvážne znejúce slová irackého premiéra Džáfariho o urýchlení odsunu amerických vojsk z Iraku. Biely dom však neprekvapili. Naopak, sú v súlade s jeho želaním, aby mohol do polovice budúceho roka stiahnuť z Iraku viditeľnú časť vojsk a ukázať pred voľbami do Kongresu, že Američania neuviaznu v Iraku a že sa nezopakuje vietnamská trauma. Na základe týchto obáv by totiž mohli demokrati vyhrať ďalšie prezidentské voľby.