Dnešnú dobu možno zjednodušene nazvať vekom informácií a demokracie. Dôsledkom prvého atribútu je, že z množstva informácií, s ktorým sme každodenne konfrontovaní, sme nútení vyberať a prijímať len tie, ktoré sú pre nás najdôležitejšie. A keďže žijeme v demokratickom zriadení a naša životná úroveň nám dovoľuje venovať sa primárne uspokojovaniu našich osobných potrieb, pre upútanie našej pozornosti na veci, ktoré sa viac týkajú "nás všetkých" ako "nás jednotlivcov", je potrebný väčší informačný priestor.
Ten svetové médiá v posledných mesiacoch venovali aj najnovším správam vedcov o klimatickej zmene. Radovan Kazda z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (HN, 6. 2. 2007) ich výsledky spochybňuje a prácu klimatológov označuje za výsledok politickej objednávky, dôvodom ktorej je regulačná nenásytnosť vlád. Otepľovanie podľa tohto autora potrebujú vlády, aby mohli presadzovať reguláciu tam, kde v skutočnosti stačí ponechať voľnú ruku slobodnému trhu.
Uvedené závery vychádzajú z premisy, že slobodný trh je základným kameňom fungovania všetkých oblastí života našej spoločnosti. Iste, Slovensko už je súčasťou vnútorného európskeho trhu s jeho štyrmi základnými slobodami, ktorý sa v praxi asi najviac približuje inak abstraktnému ekonomickému pojmu slobodný trh. Absolútna sloboda trhového správania bez regulačných zásahov vlád by však mala za následok snahu účastníkov trhu maximalizovať svoj zisk bez ohľadu na čokoľvek iné. Vrátane hodnôt, ktoré sú a musia zostať nadradené akémukoľvek ekonomickému usporiadaniu, lebo sú v záujme "nás všetkých".
Takouto hodnotou je aj životné prostredie. Stav životného prostredia ako komplexného systému, v ktorom žijeme, je neoddeliteľne previazaný na stav klímy tejto planéty. Ekonomická činnosť musí brať ohľad na životné prostredie, nie naopak. Aj ak by prognózy klimatológov boli pravdivé len sčasti, otepľovanie by nikdy nemalo byť vnímané najprv ako negatívna externalita či zlyhanie trhu, a až potom ako ekologický problém. Prognózy klimatológov sú, samozrejme, založené na istých meraniach a predpokladoch, ktoré sa v budúcnosti môžu ukázať viac či menej presné. Ak však správy vedcov tvrdia, že činnosť človeka s najväčšou pravdepodobnosťou prispieva k otepľovaniu planéty, je našou povinnosťou konať už dnes tak, aby vedci raz nemuseli dôjsť k záveru, že nejde o pravdepodobnosť, ale o istotu, a že proces otepľovania je nezvratný a nenapraviteľný.
Bagatelizovanie zhoršujúceho sa stavu životného prostredia či popieranie klimatickej zmeny je tým skutočným zlyhaním. Otázkou teda nie je či, ale ako regulovať ekonomickú činnosť tak, aby postupne znižovala emisie škodlivých látok do ovzdušia. Inými slovami, aké množstvo škodlivín a v akom časovom rozpätí je ešte možné vypustiť do atmosféry, aby sa ich táto dokázala svojou samočistiacou schopnosťou zbaviť. Dokáže na túto otázku odpovedať slobodný trh alebo klimatológovia?
Ako sa s týmto stavom vyrovnáva Slovensko? V rovnakom čase, keď správy klimatológov varujú pred čiernym zajtrajškom, ministerstvo spravodlivosti žaluje Európsku komisiu za zníženie emisných kvót pre Slovensko (čo je to Kjótsky protokol?), nová stratégia cestovného ruchu ráta so znížením rozlohy chránených území, lebo je ich vraj priveľa (čo je to NATURA 2000?), Štátna ochrana prírody plánuje prepúšťať strážcov prírody.
Škoda. Raz by sme mohli ísť aj my príkladom.
Michal Bak, právnik