Každý finančný systém stojí na dvoch nohách - na peňažnom trhu a na kapitálovom trhu. Slovenský finančný systém vždy kríval na nohu kapitálového trhu. Tí, ktorí mali byť zodpovední za jeho lepšie fungovanie, urobili v minulosti všetko pre to, aby nohu kapitálového trhu najprv postupne skracovali a potom zvyšok úplne amputovali.
Väčšina legislatívnych úprav v minulom období smerovala k tomu, že spoločnosti nechodia za vlastným kapitálom na burzu, ale chodia si len požičiavať do bánk. Naopak, legislatíva a hlavne niektoré verejne známe osoby sa postarali o to, aby dobre fungovali reverzné procesy, aby spoločnosti mohli čo najľahšie odísť z verejného trhu. Väčšinou sa to deje v niekoľkých etapách. Spoločnosti najprv skončia s obchodovaním s cennými papiermi na verejnom trhu. Potom premenia akcie na listinnú formu. Kto nemá peniaze na cestovné, teda na to, aby si ich prišiel prevziať do iného mesta, jeho akcie zaradia do dražby a väčšinou ich kúpi majoritný akcionár. Je to lepší prípad, ako keď v spoločnosti nie je úplne nič, spoza zamknutých dverí jej zmiznú všetky doklady a majetok sa vyparí v daňových rajoch. Nikto nič nehľadá, aj keď sú stopy na prevodoch majetku. Prečo by sa mali dohľad alebo nebodaj polícia trápiť?
Do kariet záujemcov o definitívne vyriešenie kapitálového trhu na Slovensku nahráva aj posledná úprava zákona o cenných papieroch. Slovenské právo upravujúce prostredie cenných papierov pozná od začiatku tohto roku inštitút vytlačenia, alebo ak chcete vytesnenia menšinových akcionárov zo spoločnosti. Tento inštitút sme zaviedli preto, lebo sme členmi EÚ. V rámci neho môže väčšinový akcionár, ktorý dosiahol 95-percentný a väčší podiel v akciovej spoločnosti, vytlačiť ostatných akcionárov - inak povedané: sú mu povinní predať tieto akcie za podmienok, o ktorých rozhoduje ocenenie znalcom.
Čím sa odlišuje dobrovoľná alebo povinná ponuka od squeeze out ? Povinná alebo dobrovoľná ponuka sa vyhlasujú akcionárom, ktorí chcú prekročiť podiel na hlasovacích právach spojených s vlastníctvom určitého podielu akcií v akciovej spoločnosti. Ponuka na prevzatie sa oznamuje ostatným akcionárom prostredníctvom zverejnenia podmienok - obsahuje meno navrhovateľa a nadobúdateľa akcií, obchodníka s cennými papiermi, ktorý zabezpečuje transakcie s cennými papiermi, ďalej lehotu platnosti ponuky. Vyhlasovateľ verejnej ponuky zverejňuje aký podiel v spoločnosti, ktorej akcie chce kúpiť, kontroluje. Nemal by konať v zhode s inými subjektmi. Ponuka na prevzatie sa väčšinou prijíma prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi. Zverejnená ponuka vždy obsahuje cenu, za ktorú chce nadobúdateľ kúpiť akcie.
Pri dobrovoľnej alebo povinnej ponuke ide o klasické vzájomné pôsobenie ponuky a dopytu na trhu, kde nemusia byť ponuka či dopyt akceptované. Inak povedané, ak z určitých dôvodov, najmä však kvôli cene ponuka nevyhovuje akcionárom, neprijmú ju. Tým sa vzájomné pôsobenie ponuky a dopytu končí.
Pri squeeze out však ide vyvlastnenie v prospech iného súkromného majiteľa, alebo ak chcete tvrdšie: ide o vyvlastnenie v súkromnom záujme. Nemá zmysel diskutovať, či táto norma je v súlade s ochranou inštitútu súkromného vlastníctva alebo nie.
Z ekonomického hľadiska však ide o to, že nejde o využitie trhových mechanizmov, ale o direktívny postup, ktorému sa nedá vyhnúť. Akcionár, ktorý sa mohol v prípade dobrovoľnej alebo povinnej ponuky na prevzatie rozhodnúť alebo nie, pri squeeze out túto možnosť nemá. Akcie musí povinne predať, či sa mu to páči alebo nie.
Pri dobrovoľnej a povinnej ponuke je pri určení ceny možné prihliadať na ocenenie akcií trhom, alebo na také ocenenie, ktoré zohľadňuje situáciu na trhu. Ocenenie spoločnosti pre účel squeeze out by malo byť osobitným druhom ocenenia. Účelom ocenenia je určenie úplnej náhrady za nedobrovoľný (netrhový) prechod majetku. Ak nebude poskytnutá úplná náhrada za vyvlastnenie, dôjde k poškodeniu vyvlastňovaných akcionárov.
Vladimír Bačišin, ekonomický konzultant