Nová Talianska vláda zastavuje konsolidáciu verejných financií. Nieže by sa predošlé vlády išli pretrhnúť, od roku 2012 do 2017 klesol deficit z 2,9 percenta len na 2,3 percenta HDP, jeho trajektória však bola smerom nadol.
Nová vláda chystá deficit na úrovni 2,4 percent a vyhlasuje, že s takýmto deficitom by chcela aj dovládnuť. Eurozóne sa to nepáči, keďže v rámci fiškálneho kompaktu sa krajina zaviazala postupne znižovať dlh k HDP pod 60 percent, k čomu by potrebovala podstatne nižšie deficity. Pri aktuálnych deficitoch dlh k HDP stagnuje tesne nad úrovňou 130 percent.
Eurozóna však voči Taliansku veľa pák nemá. A to minimálne z týchto dvoch dôvodov:
1. Francúzsko chystá pre rok 2019 ešte vyšší deficit. Na úrovni 2,8percenta. Je síce pravda, že Francúzsko má lepší rastový potenciál (rast znižuje dlh k HDP) a podstatne nižší dlh k HDP ako Taliansko, Taliani by to však doma boli schopní doma predať voličom ako dvojaký meter na krajiny Eurozóny. A v zásade by mali aj pravdu. Púšťať sa do boja voči talianskej vláde ohľadom deficitu, kým nemajú všetky krajiny eurozóny doma upratané, nie je politicky rozumná voľba. A preto zrejme v Brusel príliš veľa štekať nebudú.
2. ECB do roku 2012 garantuje taliansky verejný dlh. To drží úročenie štátnych dlhopisov podstatne nižšie ako by boli bez tejto garancie a nenúti teda vládu ku konsolidácii verejných financií. Síce sa v médiách vypisuje, že trhy panikária, keď sa na to pozrieme z dlhodobého pohľadu, tak to vôbec nie je pravda. Keď nepočítame roky 2014-2018, tak si Taliansko požičiava najlacnejšie v histórii. Čo by dal povedzme taký Berlusconi za takéto nízke výnosy. Aktuálne by si Taliansko požičalo na 10 rokov za 3,4 percenta, čo nie je ani polovica maxím dosiahnutých počas dlhovej krízy, keď sa hovorilo o bankrote krajiny. A je to práve vďaka garancii ECB.
Vývoj výnosov z desaťročných talianskych dlhopisov:
Vyššie výnosy čiastočne odzrkadľujú obavy rozpočtových problémov niekedy vo vzdialenej budúcnosti, z väčšej miery sú však podľa mňa dielom rizika vystúpenia z eurozóny, o ktorom bolo z Talianska v posledných dňoch opäť počuť.
V prípade vystúpenia z eurozóny by totiž Taliansko vyberalo dane v domácej mene, ktorá by výrazne oslabila voči euru, svoje cezhraničný vládny dlh by však muselo splácať v eurách, čo by bolo prakticky nemožné.
Na záver zopakujem to, o čom som písal už viackrát. Garancia dlhopisov ECB síce zachránila eurozónu, na druhej strane však odstránila tlak trhov na zodpovedné hospodárenie. A tento celý príbeh nemusí skončiť Talianskom.
Keď politici v niektorých ďalších krajinách zistia, že môžu byť fiškálne menej zodpovední bez výraznejšej trhovej penalizácie, tak môžu Taliansko nasledovať a môže sa zasiať semienko budúcich dlhových problémov.