Prípady Rehákovcov a Ernesta Valka vyvolali vo verejnosti viacero otázok. Mnohí z nás sú buď v role veriteľa alebo dlžníka, prípadne v oboch. Nebudem ani veľmi špekulovať -- ak mi napríklad bude dlhovať nejaký klient a ja mu poviem, že ak ma nevyplatí do určitého dátumu, tak sa spojím s nejakým iným jeho veriteľom a dám ho do konkurzu (čo mi umožňuje aj novela zákona o konkurze a vyrovnaní), spáchal som trestný čin vydierania?
-- Táto problematika je naozaj zaujímavá. Ak vezmeme do úvahy, čo všetko sa udialo v našom občianskom aj právnom systéme. Čo sa udialo v minulosti pri riešení konkurzov a exekúcií, akým spôsobom prebiehala legislatívna úprava všetkých týchto základných noriem, ktoré umožňujú uplatňovať si svoje pohľadávky, tak musíme objektívne skonštatovať, že náš systém je strašne zložitý a neprehľadný. A pri dnešnej rýchlosti konania súdov sa oprávnená osoba veľmi ťažko a veľmi zdĺhavo dostáva k svojim peniazom, resp. svojmu majetku.
Ak nastane takáto situácia, tak, samozrejme, je možnosť použiť formu, akú použil pán R. za účasti pána V., len musíme tu veľmi prísne dbať na to, či tento spôsob je len v rámci civilnoprávnych možností alebo či tam už používate nejaké prvky, ktoré teoreticky môžu byť vyhodnotené ako trestnoprávne konanie. V tomto prípade, o ktorom hovoríme, asi k takémuto spojeniu došlo.
Na jednej strane si viem veľmi živo predstaviť, že ak mi dokonca je spôsobená škoda spáchaná trestným činom -- asi o tom nikto nebude pochybovať, že tá účtovníčka sa protiprávneho konania reálne dopustila a za to bude musieť reálne niesť zodpovednosť v rámci trestného konania -- či mám použiť prostriedky, ktoré takisto v určitých hraniciach môžu byť takýmto spôsobom trestnoprávne kvalifikované.
Ak by zostalo celé konanie bez nejakého násilia, bez nejakých znakov vydierania -- hovorím všeobecne -- tak si neviem predstaviť, že by pri následnom vymáhaní tohto dlhu na základe notárskej zápisnice opätovne neprišlo k nejakým konaniam, ktoré by mali trestnoprávny nádych. Ak budeme debatovať, že dôjde k takémuto napísaniu zápisnice, a ja mám potvrdený dlh a čo teraz s ním? Môžem si ho opätovne uplatniť na tom súde, požiadať o exekučný titul, ale môžem tú pohľadávku jednoducho predať. A to už je celý systém, aký na Slovensku momentálne beží.
Ak nie som schopný takéto pohľadávky uplatniť veľmi rýchlo a kvalitne a v stopercentnej výške -- a možnosť súdu som zamietol -- tak sa obraciam na "iks" spoločností, ktoré fungujú určitým systémom a ktoré tú pohľadávku kúpia -- samozrejme lacnejšie. Ak mám 15-miliónovú pohľadávku, tak ju predám aj za 10-miliónov a záleží na tej firme, ako si ju uplatní.
Aký je teda podľa vás úplne korektný spôsob vymáhania si podlžností?
-- Ako generálny prokurátor musím bazírovať na legálnom a legitímnom priebehu a, samozrejme, malo by to byť na základe rozhodnutia súdu. Ale hovorím, že vzhľadom na také zdĺhavé konanie a relatívne malú vymožiteľnosť sa v tej ľudskej rovine nečudujem občanom, ktorí konajú inak, trebárs aj takto.
Sú prípady otca a syna V. a otca a synov R. prípadom pre špeciálnu prokuratúru?
-- Určite áno. Pokiaľ budem mať prečítaný celý spis, tak je veľmi veľká pravdepodobnosť, že túto vec pridelím na realizáciu špeciálnej prokuratúre. Tá ju, samozrejme, nebude môcť žalovať na Špeciálny súd, ale ten ja beriem za rovnocenný súd ktorémukoľvek na Slovensku.
Prečo by to malo patriť pod špeciálnu prokuratúru? Lebo sa v prípade nachádzajú aj ľudia, ktorí patria k organizovanému zločinu?
-- Vzhľadom na situáciu, aká sa okolo celého prípadu rozvinula, vzhľadom na to, že ju realizujú špeciálne policajné jednotky, aj na to, že sa o tom rozprúdila značná mediálna hra, vzhľadom na to, že viem, čo tam bolo ešte trebárs pripravované, čo mi dvakrát neimponovalo, tak si myslím, že je potrebné, aby ten tlak, ktorý sa na toho prokurátora aj sudcu vytvára, znášal ten, kto je za to reálne zaplatený. Druhá vec je, že ak sa máme vyhnúť nejakým korupčným podozreniam a zákulisným hrám, tak v prípade Špeciálneho súdu a špeciálnej prokuratúry je ten vplyv naozaj minimalizovaný.