Maďarsko zostáva živnou pôdou radikálneho nacionalizmu i pravicového extrémizmu. Jedni sa dodnes nedokážu zmieriť so stratou historických území po prvej svetovej vojne v dôsledku Trianonskej dohody a diktátu vtedajších veľmocí. Najradšej by otočili koleso dejín naspäť, ak by sa to len trochu dalo. Druhí, tých je však podstatne menej, sú zas navyše aj stúpencami neonacizmu a hungarizmu.
Naši južní susedia sú potenciálnym ohniskom šírenia radikálnych a násilných predstáv v okolitom stredoeurópskom regióne. Aj vzhľadom na maďarskú komunitu u susedov. Na 21. storočie sú národne príliš zaťažení. Akoby žili naďalej v revolučnom 19. a vojnovom 20. storočí.
Tendencia rastúceho radikalizmu má značný podiel na súčasnom hlbokom politickom rozdelení Maďarska na dva znepriatelené tábory. Je to podmienené aj historicky. Deliaca čiara v studenej vojne konfrontácie na maďarský spôsob prebieha medzi umiernenými a agresívnymi, medzi vyznávačmi demokracie a všetkého schopnými nehľadiac na metódy. Podľa jedného z posledných prieskumov čoraz silnejšie sú radikálne nálady pravého razenia i medzi vysokoškolákmi, aj keď zatiaľ bez jasnej ideologickej orientácie.
Ak nie voľby, tak ulica
Zato nebezpečne sa radikalizujúci Fidesz, ktorý má momentálne v Maďarsku najväčšiu podporu v prieskumoch, pod vplyvom svojho populistického vodcu Viktora Orbána sa pomaly, ale isto stáva hlavnou silou maďarských radikálov. Ich vlajkonosičom. A to všetko v záujme jeho túžby po návrate k moci.
Akýmikoľvek prostriedkami, aj zvrhnutím vlády pouličnými násilnosťami a predčasnými voľbami. Orbán na ne napokon vyzýval pod heslom občianskej neposlušnosti ešte pred vlaňajšími jesennými divokými udalosťami v Budapešti. Veď ak to nejde normálne, vo voľbách či politizovaním v parlamente, môže to vyjsť na uliciach. Taká je logika Fideszu a jeho čoraz nedôveryhodnejšieho lídra. Veľká časť Maďarov, čuduj sa svete, mu napriek tomu všetkému stále verí.
Vládnutie s pomocou polície
Vlastnými činmi, ako naposledy svojvoľným, demonštratívnym dočasným rozobraním kovových zábran pred parlamentom fideszácki poslanci s Orbánom na čele bez škrupúľ opäť posmeľovali radikálov na obnovenie pouličných protestov. Najmä proti zdiskreditovanému premiérovi Ferencovi Gyurcsányovi, hlavnému sokovi Orbána, a celej jeho vláde socialistov s liberálmi.
Na mobilizáciu vandalov zapôsobilo veľmi účinne aj to, keď sa prevalil škandál s priznaním premiéra o zámernom klamaní voličov, okoreneným jeho štipľavým vulgárnym jazykom. V normálnej krajine by na jeho mieste musel politik od hanby odstúpiť alebo by ho k tomu prinútili vo vlastnej strane. Maďarsko na to ešte nedozrelo, ani jeho súčasný premiér. Krajine zatiaľ viac škodí ako pomáha. A aj jeho reformy, určite potrebné ako soľ pre zdevastovaný verejný sektor, sú stále skôr vyťahovaním peňazí od občanov na zaplátanie dier v rozpočte ako systémovým prístupom. Ak by reformy záviseli iba od zotrvania Gyurcsánya, potom za veľa nestoja. Bolo by veľmi smutné, ak by vládol len pod ochranou polície.
Symbol rozdelenia
Cez uplynulý víkend sa v Budapešti radikáli opäť predvádzali v plnej paráde a bez zábran. Ultranacionalisti z Jobbiku a ďalší, snívajúci o lepšom Maďarsku len pre Maďarov a bielych, spomínali konským sprievodom ulicami mesta na 50. výročie úmrtia regenta Miklósa Horthyho. Toho, čo tvrdo vládol Maďarsku v rokoch 1920 -- 1944, v čase aktívnej iredenty s dočasným návratom stratených území s pomocou nacistického Nemecka. Maďarsko ako spojenec za to platilo asistenciou pri dobrodružnom ťažení Hitlera na východe Európy. Miestni neonacisti s kolegami zo zahraničia si zas uctili na Námestí hrdinov nemeckých a maďarských nacistov. Kvôli výročiu ich pokusu o prerazenie sovietskeho obkľúčenia budínskeho hradu na sklonku vojny.
Len Kossuthovo námestie pred parlamentom je už skoro štyri mesiace, od 23. októbra, tabu pre protivládne protesty. Nie je to normálne, no ani situácia v štáte či spôsoby radikálov nie sú v normále. Právo na zhromaždenie sa končí tam, kde už obmedzuje slobodu a bezpečnosť iných. Inak je to anarchia. Na výročie protihabsburskej revolúcie z roku 1848 v polovici marca sa očakáva v Pešti nová vlna demonštrácií. Niektorí by chceli aj jarnú revolúciu. Ten kordón pred parlamentom vlastne názorne symbolizuje biedu dnešného rozdeleného Maďarska.
Martin Benko, spolupracovník HN v Budapešti