Minulý týždeň som písal o tom, že Trump clami nedokáže znížiť obchodný deficit, pretože ten je výsledkom toho, že USA spotrebovávajú viac ako dokážu vyrábať. To, že Trump uberie na zamestnanosti v iných sektoroch ekonomiky a pridá ju do hutníctva, na obchodnom deficite nič nezmení.
Teraz sa pozriem na Trumpov druhý cieľ – obnoviť zašlú slávu amerického hutníckeho priemyslu. Začnime tým, že kedy dosiahla vrchol produkcia ocele v USA – bolo to v 70-tych rokoch. Prudký pokles zaznamenala produkcia ocele a železa začiatkom 80-tych rokov a odvtedy ostáva plus-mínus konštantná, ročne sa vyrobí zhruba 80 mil. ton ocele.
Vývoj produkcie surového železa a ocele v USA (zdroj: USGS)
Aj napriek tomu, že bola produkcia ocele od prvej polovice osemdesiatych rokov zhruba konštantná, tak v 90-tych rokoch a začiatkom milénia zamestnanosť v oceliarskom priemysle prudko klesla (dáta sú k dispozícii len od začiatku 90-tych rokov). A to zo zhruba 180 tis. pod 100 tis. Aktuálne je to 86 tis.
Vývoj zamestnanosti v americkom oceliarskom priemysle (zdroj: Bureau of Labor Statistics)
Hlavný dôvod poklesu zamestnanosti v oceliarskom priemysle je teda niekde inde – v technologickom pokroku, teda v automatizácii. V 80.tych rokoch sa na jedného zamestnanca amerického oceliarskeho priemyslu vyrobilo niečo cez 200 ton ocele, dnes je to päťkrát viac. Všimnite si v grafe nižšie, že keď sa začiatkom milénia zastavil rast produktivity v oceliarskom priemysle, tak sa zastavil aj pokles počtu pracovných miest v grafe vyššie. To potvrdzuje silný vzťah medzi produktivitou a zamestnanosťou v sektore.
Vývoj produktivity v americkom oceliarskom priemysle
Trumpovi sa síce môže podariť o niečo zodvihnúť počet pracovných miest v hutníckom priemysle, oproti vrcholu zo 70-tych rokov však v ňom stále bude pracovať len zlomok ľudí. Zašlú slávu amerického hutníctva teda neobnoví. Bojovať s technologickým pokrokom je zbytočné. Jednak by bolo jeho zastavenie kontraproduktívne, zároveň technologický pokrok vytvára nové pracovné miesta v iných sektoroch. Ostatne, miera nezamestnanosti v USA je aktuálne najnižšia od roku 2000 a na jednej z najnižších úrovní v histórii.
Čo sa týka celkového efektu na pracovné miesta, tak odhady väčšinou hovoria o negatívnom efekte. Takmer všetkým odvetviam v priemysle (keďže používajú kovy) by mali klesnú marže a o časť biznisu by mali prísť prístavy, kde sa dovezená oceľ a hliník prekladá, čo vytvorí negatívny tlak na pracovné miesta. Tých by malo podľa odhadov zaniknúť (resp. nevzniknúť) viac ako vzniknúť v hutníctve. Je v tom veľa premenných, čiže s odhadom čistého efektu by som bol opatrný, každopádne nový boom na americkom trhu práce to nespôsobí.
Snaha vrátiť pracovné miesta do hutníctva s odôvodnením, že v čase rozmachu hutníctva boli USA „veľkolepým“ národom, je to taká istá blbosť, ako povedať, že USA boli „veľkolepým“ národom pred prvou svetovou vojnou, kedy pracovalo v poľnohospodárstve 40% ľudí a snažiť preto sa vo veľkom vyháňať ľudí na polia do poľnohospodárstva, čo je sektor s nízkou produktivitou (preto ho každý dotuje). Vedeli by o tom hovoriť v subsaharskej Afrike, kde stále pracuje v poľnohospodárstve zhruba polovica ľudí.
P.S.: Ešte jeden graf k tomu, aké (ne)účinné sa ukázali byť clá na oceľ zavedené (a potom zrušené) počas Bushovej vlády
Vývoj zamestnanosti v americkom oceliarskom priemysle a ciel na importy ocele