V otázkach libanonskej politiky sú Nemecko a Francúzsko zdanlivo jednotné -- obe krajiny sa vyslovili za vyslanie vojenských jednotiek OSN do kritickej oblasti. A obe sa teraz zdráhajú vyslať tam vlastných vojakov. Za vojenskou zdržanlivosťou sa však na oboch brehoch Rýna skrývajú úplne odlišné motívy. Aj diskusia o nasadení modrých prílb prebieha v Nemecku celkom inak ako vo Francúzsku.
Tak, ako kedykoľvek predtým, aj teraz platí vo Francúzsku jedno zásadné pravidlo: doma držíme všetci spolu, aby sme upevnili postavenie našej krajiny vo svete. Predvolebná kampaň pred prezidentskými voľbami má prestávku, v popredí je libanonská téma. Pre prezidenta Jacqua Chiraca je situácia priaznivá. Po celej krajine žne za svoje libanonské postoje ničím nekalený súhlas. S pochvalou sa poponáhľal dokonca aj vodca opozície, predseda socialistickej strany Francois Hollande.
Zastávať podobné pozície, aké v Nemecku prezentuje predseda bavorskej vlády Edmund Stoiber, by sa v Paríži nevyplatilo. Protirečiť šéfovi vlády v takejto dôležitej zahraničnopolitickej otázke sa neodváži ani jeden francúzsky politik. Podobný krok by bol nepopulárny už aj preto, že by vzbudzoval dojem vnútornej roztrieštenosti a v konečnom dôsledku by len oslaboval pozíciu štátu navonok.
V úlohe politického anjela mieru, do ktorej sa na niekoľko dní štylizoval bavorský ministerský predseda, sa vo Francúzsku ani nedá nič získať: Francúzi a Nemci majú celkom odlišné predstavy o úlohe svojej krajiny na svetovej scéne.
V Nemecku je bežné hodnotiť účasť bundeswehru na zahraničných misiách s veľkou nedôverou. Okamžite sa objavujú pochybnosti. Nehrajú sa Nemci náhodou na svetových policajtov? Je vôbec nemecká armáda dostatočne vybavená na zásahy na vzdialených kontinentoch? Čo prinesie účasť vojakov v krízovej oblasti okrem vysokých nákladov a osobného rizika pre vojakov?
Takéto pochybnosti sú Francúzom cudzie. Občanom bývalej koloniálnej mocnosti prichodí úplne normálne, ak v súčasnosti majú Francúzi vo svete okolo 15-tisíc mužov v zbrani, aby aj týmto spôsobom podčiarkli francúzske mocenské ambície. Francúzi nepovažujú za problém ani to, ak sa ich jednotky zapoja do skutočného vojnového diania.
Nasadenie, pri ktorom hrozia straty na životoch vojakov, sa však Francúzsku musí strategicky vyplatiť. Národ od hlavy štátu očakáva, že triezvo zváži ekonomické náklady a politický úžitok z prípadnej riskantnej akcie. V Libanone však podľa Chiracovych úvah hrozí francúzskym vojakom neprimerane veľké nebezpečenstvo kvôli napätým vzťahom medzi Parížom a Damaškom. Sýria totiž neakceptuje Francúzov ako neutrálnych sprostredkovateľov mieru medzi Izraelom a Hizballáhom. Preto by sa vraj francúzski vojaci mohli čoskoro ocitnúť na muške Hizballáhu, úzko spriazneného so Sýriou. Odborníci považujú takéto obavy za odôvodnené.
Chirac zatiaľ neodpovedal na otázku, či pošle do Libanonu väčší počet vojakov, ak sa zlepší tamojšia bezpečnostná situácia. Väčším počtom príslušníkov ozbrojených síl priamo na mieste by iste mohol opätovne zintenzívniť tradičný vplyv na dianie v Libanone, ktorý sa v poslednom období pomerne výrazne zmenšil. Nemeckej politike zato chýba oboje -- cieľ aj zhoda.
StoryEditor