Po malých krôčikoch sa vláda v Berlíne dopracovala k prelomeniu jedného tabu -- totiž k vojenskému príspevku Nemecka k stabilizácii situácie v Libanone. Uvažované spektrum pomoci siaha od námorných jednotiek cez pohraničnú políciu až po ženijnú podporu. Ešte tajomnejšia ako vojenská je však politická odpoveď kabinetu Angely Merkelovej na blízkovýchodnú krízu.
Vleklé rozhodovanie o vojenskej účasti nesúvisí len s tým, že podobne postupuje aj samotná OSN. Je to aj dôsledok vnútornej politiky. Vláda síce ponúka vyslanie vojakov, ale Spolkový snem si žiarlivo stráži svoje právomoci, poukazujúc na to, že o podobnom kroku musia rozhodnúť výhradne poslanci.
Preto aj mantinely diskusie určili hneď na začiatku dvaja predsedovia politických strán -- Kurt Beck za SPD a Edmund Stoiber za CSU: účasť áno, ale nie v prvej línii. Žeby najväčší štát EÚ mohol takýto príspevok odmietnuť je nemysliteľné. Ani Stoiberovo poukázanie na nemecké dejiny už nemôže byť dôvodom na zdržanlivosť, pretože izraelská vláda nemeckú účasť na mierových silách výslovne požaduje.
Diskusia o fregatách a ženistoch v skutočnosti na druhú koľaj odsúva debatu o háklivých politických otázkach. Nepokúša sa náhodou vláda kancelárky Merkelovej o to, aby takto zastrene presadila nové smerovanie nemeckej blízkovýchodnej politiky?
Tradične ju určujú dva piliere. Na jednej strane neochvejné odhodlanie prispievať k bezpečnosti Izraela a zároveň -- na strane druhej -- pestovanie dobrých vzťahov s arabskými a islamskými krajinami. Nemecká politika mala nielen osobitné vzťahy k Izraelu, ale snažila sa o dobré kontakty aj s takými štátmi ako je Irán. Nemecká vláda si zato vyslúžila aj výčitku, že podporuje "zločincov". Súčasne však takáto diplomacia z Nemcov urobila oceňovaných sprostredkovateľov -- a to dokonca aj pre Izraelčanov.
Nielen odvolaná cesta ministra zahraničných vecí Steinmeiera do Sýrie preto nastoľuje otázku, či sa spolková vláda tejto stredovej pozície pomaly nevzdáva v prospech jednoznačného postoja po boku USA a Izraela. Veď Berlín bol hnacou silou napríklad aj pri bojkotovaní vlády Hamasu ( v každom prípade slobodne zvolenej ) a zabránil tiež prijatiu kritického stanoviska únie proti neprimeranému konaniu Izraela v Libanone. Aj k francúzskej požiadavke urýchleného prímeria sa Berlín pridal len váhavo.
Niektorí sa medzitým už radujú, že nemecká politika konečne dospela a zistila, že svet sa delí na dobro a zlo. V skutočnosti však čiernobiele myslenie, ktoré úzko súvisí s uplatňovaním oboch spomenutých morálnych kategórií, však v zahraničnej politike nepomáha nikomu. Bol to práve Washington, čo musel prehltnúť trpkú skúsenosť, že jednostranné pozície sú prekážkou snáh byť dôveryhodnou silou. Akokoľvek Izrael je a zostane blízko -- oprávnené záujmy má na Blízkom východe takmer každý.
Bolo by osudné, keby aj Nemecko na Blízkom východe stále viac vnímali ako jednu zo strán konfliktu. Celkom iste by to nebolo v záujme nemeckých vojakov a policajtov, ktorí sa tam majú objaviť v blízkom čase.
StoryEditor