Diabolský kruh násilia a biedy

Barikády, pouličné boje, vyrabované obchody, vraky spálených áut -- obrázky z niektorých miest v juhovýchodnom Turecku veľmi silne pripomínajú scény, ktoré svet pozná ako intifádu, boj Palestínčanov proti izraelským okupantom. Nepokoje vzplanuli minulý týždeň v kurdskom meste Diyarbakir. Rýchlo sa rozšírili aj do ďalších oblastí, nevynímajúc Istanbul, hospodársku a finančnú metropolu Turecka. Hrozí tejto krajine nová vlna kurdsko-tureckého násilia, ktorému v rokoch 1984 -- 1999 padlo za obeť takmer 38 000 ľudí?
Kurdská organizácia PKK, ktorej ozbrojený boj za marxisticky orientovaný kurdský štát vtedy vrcholil, v tom čase kontrolovala celé oblasti juhovýchodného Turecka -- "oslobodené územia", ako hovorili povstalci. V dôsledku mohutného nasadenia armády sa štátu napokon podarilo zatlačiť povstalcov do defenzívy. A keď kurdského vodcu Abdullaha Öcalana zajali a neskôr odsúdili, zdalo sa, že Kurdská strana pracujúcich je v koncoch aj politicky. Z pôvodných dvadsiatich tisícok bojovníkov zostalo napokon asi päťtisíc. Stiahli sa do severného Iraku. Strana PKK sa zriekla násilia a situácia sa upokojila.
Bol to však klamný pokoj, kurdský problém nie je vyriešený. A táto otázka zatieňuje dokonca aj problematiku tureckých ašpirácií na členstvo v Európskej únii. Brusel už celé roky žiada viac kultúrnych práv pre približne dvanásťmiliónovú kurdskú menšinu, žijúcu v Turecku. Ankara Kurdov neuznáva za národnostnú menšinu. V oficiálnom jazyku ich štát označoval za "horských Turkov" a degradoval ich na občanov druhej kategórie. Až do roku 1991 štátna moc zakazovala kurdským rodičom pod hrozbou trestu hovoriť s deťmi rodným jazykom dokonca aj doma. Dnes tu už existuje prísne kontrolované kurdské rozhlasové vysielanie, ale na základných školách i univerzitách je kurdský jazyk stále zakázaný.
Odopieranie národnostných práv však nie je skutočným dôvodom najnovších nepokojov. Maloletým chlapcom, ktorí na uliciach miest Diyarbakir, Adana či Kiziltepe vyčíňajú s kameňmi, železnými palicami a zápalnými fľašami v rukách, nejde o vyučovanie v kurdčine ani o kultúrne práva. Protestujú proti biede a beznádeji. Politici v Ankare až príliš dlho vedome prehliadali územie osídlené prevažne Kurdmi. Juhovýchodné provincie Turecka sú najchudobnejšou časťou aj tak chudobnej Anatólie a celá oblasť stále trpí dôsledkami predchádzajúcej pätnásť rokov trvajúcej vojny. Takmer dva milióny ľudí vtedy opustili domovy alebo ich vyhnala armáda. Vrátili sa len nemnohí. Väčšina utečencov žije bez akejkoľvek perspektívy na okrajoch kurdských veľkomiest. Bieda v štvrtiach chudoby vytvára živnú pôdu pre násilie všetkého druhu.
Vojna v Iraku znamenala pre kurdské oblasti v Turecku ďalšiu pohromu. Kedysi prekvitajúci obchod z oboch strán iracko-tureckej hranice ustal a státisíce ľudí stratili zdroj výživy. Juhovýchodné Turecko by naliehavo potrebovalo rozsiahle investície, ktoré by pomohli zlepšiť životnú úroveň ľudí. Ale kto už len vloží čo len dolár do oblasti sužovanej násilím a anarchiou? Je to diabolský kruh.
Vyhliadky na politické riešenie kurdského problému sú pritom veľmi zlé. Premiér Recep Tayyip Erdogan síce vlani v lete naznačil, že je za dialóg s Kurdmi a výslovne odsúdil niektoré chyby z minulosti. Pravda, zostalo len pri slovách, nijaké konkrétne opatrenie sa neuskutočnili. Na druhej strane je otázkou, s kým vlastne by mala vláda viesť sľubovaný dialóg? Do tureckého parlamentu sa dostane len strana, ktorá získa aspoň desať percent hlasov. Vinu na tom, že Kurdi nie sú zastúpení v zákonodarnom zhromaždení, nesú teda i ankarské politické strany, túto prekážku roztrieštení Kurdi len tak ľahko neprekonajú. Preto umiernených kurdských politických síl fakticky niet, čo opäť nahráva Kurdskej strane pracujúcich. (gaf)